logo_sm

 
Pridané: 22. 10. 2004 | Dnes už pútnici mejlujú domov...

Prvý mejl | Druhý mejl | Tretí mejl

 

Milí priatelia,

v posledných dňoch som na vás častokrát myslela a chcela sa s vami podeliť o to, čo som prežívala, ale čas plynul prirýchlo, zážitky boli príliš intenzívne a výdobytky techniky vzdialené - preto vám píšem až teraz, z vlastného počítača, aby som vám porozprávala, ako pokračovala Cesta, keď sme vyšli z ulíc Leonu.

Paulo Coelho napísal knihu Pútnik z Compostely. V knihe bojuje hlavná postava o svoju dušu s démonom, ktorý ho napadne v podobe psa.

Na ceste do Villadangos del Paramo nám Mario porozprával, čo zažil na poslednom úseku cesty mesetou. Zo Sahagunu vyrazil pred svitaním. V bledom a studenom svetle brieždenia zazrel v diaľke akúsi stavbu a začul štekot psov. Vytiahol z ruksaku teleskopickú paličku a pokračoval. Keď sa priblížil k veľkému murovanému domu, vybehol zo záhrady vlčiak a napadol ho. Odrazil útok paličkou. Vtom vybehol ďalší pes a skočil po ňom. Tak sekal paličkou na obe strany. Trvalo to nesmierne dlho (aspoň sa mu zdalo) aj keď v skutočnosti to bolo iba zopár minút. Bojoval so psami a z malej plechovej búdky v záhrade sa rinuli tóny vážnej hudby. (Bolo by pôsobivé povedať, že to bol Wagner, ale Mario netuší, o akú hudbu išlo). Zrazu psi stiahli chvosty a odbehli. Roztrasený Mario pokračoval v lúčoch vychádzajúceho slnka v ceste.

Z Villandangos vedie Camino cez Puente de Orbigo, dedinu, ktorú preslávil Don Suero de Quinones. Žil v 15. stor., ľúbil neopätovanou láskou, a zo vzdoru sa zaviazal, že spolu s deviatimi druhmi bude bojovať so všetkými potulnými rytiermi, ktorí budú chcieť prejsť cez most v Puente de Orbigo, a že neprestane, kým nezlomí 300 kopijí. Tridsať dní stál Don Suero na moste a bojoval za svoju lásku a česť. ?Stávku vyhral (Záväzok splnil)?. Potom pokračoval v púti do Compostely a sv. Santiagovi (teda, soche sv. Santiaga na hlavnom oltári) venoval svoj zlatý náhrdelník vykladaný drahokamami.

Ďalej vedie cesta do starej rímskej Asturicy Augusty, dnesnej Astorgy. Pri gotickej katedrále stojí nádherný neogotický Arcibiskupský palác, ktorý navrhol Gaudí. Keď som v roku 2002 bola v Barcelone, bol zrovna Gaudího rok a na výstave jeho diel som videla fotky paláca v Astorge. Páčil sa mi, bolo mi ľúto, že ho nemám možnosť vidieť naživo. Až v Astorge som zistila, že Camino vedie priamo popri úžasnom Gaudího paláci.

V Astorge sa Mario rozhodol, že si dá deň voľna, lebo mal zapálenú šľachu a nevládal ísť ďalej. Tak sa naša skupina opäť obmenila, Mario nás nechal, opäť ho uvidíme až o 11 dní v Santiagu (aj keď to zatiaľ nevieme). Pridali sa Španielka Lidia (celá Irídia výzor, povaha, takisto psychologička, takisto bosorka Iren, ty vieš, že to myslím v dobrom ) a Belgičan Christophe, úžasný chalan, ktorý, ak ho mám charakterizovať jedným slovom, je jednoducho dobrý. Dobrota mu srší z očí, je to ten typ, ktorý vždy bude milovať viac, ako budú milovať jeho, človek, ktorý miluje skutočne a hlboko.

Keď sa Christophe pred štyrmi rokmi rozišiel s frajerkou, kráčal smutný po morskom pobreží. Zbadal pekný kameň a vložil si ho do vrecka vetrovky. Zostal v tom vrecku až do dňa, keď mu jeho kamarát, ktorý bol pred rokom na Camino Santiago, porozprával o Cruz de Hierro. A Christophe vedel, čo so svojím kameňom spraví.

Na návrh Maria si chcel Nicola kúpiť na začiatku Camina sklenené srdce, do ktorého by vložil fotku Alicie. Mal to byť psychomagický rituál ovplyvnený Jodorowského Psychomágiou. Sklenené srdce nezohnal, ale zakopol o kameň v tvare zlomeného srdca. Tak si ho dal do vrecka nohavíc a nosil ho počas celej cesty, až mu Chistophe povedal čo mu kamarát povedal o Cruz de Hierro. A Nicola vedel, čo spraví so svojím kameňom.

Keď som balila do batohu veci, ktoré ste mi dali na cestu, aby ste putovali spolu so mnou, povedala som si, že aj ja k nim niečo pridám, aby som to mohla nechať v Santiagu. A vybrala som kameň, ktorý mám veľmi rada a veľa pre mňa znamená. Nechcela som sa ho vzdať, ale mala som pocit, že človek musí dať to, na čom mu záleží a nie čosi, čoho sa chce zbaviť. A keď mi Christophe porozprával o Cruz de Hierro, vedela som, kam svoj kameň položím.

V Rabanal del Camino je malý benediktínsky kláštor San Salvador del Monte Irago s nádherným malým nesmierne útulným románskym kostolíkom. Mnísi v kláštore dodržiavajú prastarý zvyk a večer, po spievaných modlitbách, žehnajú kamene, ktoré pútnici so sebou priniesli. Je to krásne požehnanie, ktoré hovorí o tom, ako kameň predstavuje utrpenie, zviazanosť s hmotou a jeho položenie pod Cruz de Hierro je symbolom oslobodenia sa.

Dávno pred Rimanmi stavali cestujúci pri prechode cez sedlo Monte Irago kamenné pamätníky, rovnako ako to dnes robia obyvatelia Tibetu alebo Altiplana v Peru a Bolívii. Neskôr tam dal Cézar postaviť pamätník bohovi cestovateľov, Merkurovi. A v 9 stor. tam jednoducho pridali 5 metrový podstavec s malým krížom a kresťanskí pútnici sa klaňali svojmu Bohu. Sväté miesta zostávajú svätými miestami... Pamätám si na nádherné kostoly na Sicílii, ktorých múry tvorili iónske stĺpy gréckych chrámov.

Ľudia dodnes kladú ku krížu svoje kamene. Bolo by úžasné vypočuť si príbehy kameňov...

Christophe chcel vidieť v sedle východ slnka, tak sme si ráno privstali, aby sme videli, ako teplé lúče slnka pozlatia železný kríž a horu kameňov pod ním. A pridali sme do mora kameňov aj tie naše.

Po prechode sedlom sme nechali za chrbtom Kastíliu a Leon a ocitli sme sa v Galícii.

Galícia a jej obyvatelia sú viac Keltmi ako Španielmi. Nízke oblé zelené vŕšky často zalievajú dažde od Atlantického oceánu, v malých dedinách stoja jednoduché kamenné domy, ktorých prízemie tvorí maštaľ pre dobytok (zväčša kravy, čo zasa spôsobuje, že chodníky dedin sú celé pokryté kravskými lajnami). Ľudia sú veľmi srdeční, ale melancholickí, v piesňach sa ozýva ťahavý zvuk gájd. Vzrastom sú malí, územčistí, ženy sa obliekaju do zásterok a šatiek, zväčša tmavomodrých alebo čiernych, muži sú tiež celí v tmavom. V tomto období sme casto videli koscov s kosami alebo pastierov. Galičania hovoria vlastným jazykom, ktorý pripomína portugalčinu.

Camino cez Galiciu má všetky prírodné predpoklady na to, aby bolo turisticky atraktívne. A čo viac, Compostelu získa každý, kto preukáže, že prešiel pešo aspoň 100km. Preto veľa turistov začína Camino v Astorge alebo na vrchu O`Cebreiro.

Bola to pre nás pasca pasca na našu pýchu. Kým sme si to uvedomili, chytili sme sa do nej a cítili sme sa nadradení. A opovrhovali sme týmito pseudopútnikmi-turistami v obtiahnutých bielych (čistých!!!) Nike legínach, ktorí si ako motýliky bezstarostne hopsali po cestách, bez záťaže batoha. Načo by im aj bol, keď im ho viezlo zabezpečovacie auto z cestovky. Bolo ťažké nevnímať ich ako invázorov, nakoľko sa predbiehali v baroch a už o 12.00 stali pred albergom, aby sa im ušlo miesto na spanie. A keď albergue neotvárali, tak rytmicky udierali svojimi pseudopútnicko-turistickými palicami bohato zdobenými tekvicami, mušľami a svätými obrázkami do zeme na znak nespokojnosti a netrpezlivosti.

V Galicii sa nám po prvýkrát stalo, že sme nemali kde spať a museli sme spať na zemi spolu s ďalšími 40 ľuďmi. To výrazne zvýšilo pravdepodobnosť, že sa v noci našli 2-3, ktorí neznesiteľne chrápali. Štuple do uší sú užitočná vec.

Hoci je Galícia prekrásna, väčšine z tých, čo sme začínali v Roncesvalles, pripadala príliš preľudnená a turistická. A necítili sme sa príjemne.

V Galícii sa zrazu Santiago citeľne približuje. Keď vidíte značku, podľa ktorej je do cieľa cesty menej ako 100km, zareagujete rôzne. Tešíte sa, že ste to už takmer zvládli. A je vám smutno, že to všetko končí. Novozélanďanka Sophie sa odpojila a začala sa "loudat", denne robila 5-10km. Nechcela prísť do cieľa tak rýchlo, nechcela, aby to skončilo. Iní naopak, začali predlžovať etapy, aby tam boli čo najrýchlejšie. My sme si udržali stabilné tempo, hoci predposledný deň sme trochu spomalili. Chceli sme, aby nám na posledný deň zostalo iba 20km, aby sme do Santiaga prišli pred obedom, priamo na omšu pútnikov o 12.00.

Vstup do Santiaga bol rovnako hrozný, ako vstup do Burgosu alebo Leonu - industriálna zóna, ba čo viac, magistrát sa rozhodol, ze počas hlavnej sezóny budú kopať kanály a asfaltovať cesty (celkom ako u nás).

Pri vstupe do starého mesta cez bránu Puerta del Camino sa stratilo všetko ošklivé a zostala iba spleť uličiek s barokovými a neoklasicistickými domami, palácmi, kostolmi, úžasnými námestiami, obchodmi s gýčovými suvenírmi a reštauráciami s morskými špecialitami.

Katedrála s hrobkou sv. Jakuba, cieľ nášho putovania, je impozantná svojou rozlohou a tým, že je to úplne nehomogénny komplex kostolov a kaplniek. Jej základy boli postavené v roku 830, ale odvtedy bola nespočetne veľa krát prestavovaná, bez akejkoľvek zjednocujúcej línie. Najkrajšou časťou je Portico de la Gloria, románsky vstupný portál, ktorý bol postavený v 12. stor. a ktorý je teraz zvonka úplne prekrytý neoklasicistickou fasádou, takže sa dá vidieť iba zvnútra. Našťastie im v tom 18. stor. celkom nešiblo a nezbúrali ho. Portico de la Gloria zdobí viac ako 200 kamenných postáv zo Starého aj Nového zákona. V strede, pod sochou apoštola Jakuba, je v kameni vytesaný Ježišov rodokmeň. Celkom dole, nad pätou stĺpu je miesto, kam pútnici pokladajú ruku na stĺp státisíce rúk vyhĺbilo v kameni 5 priehlbín po prstoch. My sme tiež položili ruku na Ježišov rodokmeň a sklonili sme pokorne hlavu. Nicola ju sklonil príliš dynamicky, pozabudol na hmotnosť batohu a katedrálou sa ozvalo zadunenie. Na čele mu navrel obrovský typel.

Ďalší sv. Jakub sa nachádza v strednej lodi, na hlavnom oltári. Hlavný oltár je fantastické dielo, divokou kompozíciou obrovských farebných postáv výrazne pripomína hinduistické oltáre, bohatým využívaním zlata a striebra zasa hrobky iránskych imamov. Zlato-strieborná drahokamami vykladaná socha sv. Jakuba na vysokom hlavnom oltári nie je taká nedobytná, ako sa na prvý pohľad zdá. Zozadu k nej vedú schody a je zvykom pútnikov, vyjsť po schodoch a objať zozadu sv. Jakuba. Ja som ho aj 2x pobozkala. Keď už, tak už... Môj milý Santiago.

Z oltára sa schádza do podzemia k hrobke sv. Jakuba. Jeho hrobka je blízko miesta, kde ju vykopali a kde v minulosti bola rímska nekropolis, takže legenda o nájdených pozostakoch apoštola nie je až taká nepravdepodobná, ako na prvý pohľad pôsobí. Prešli sme aj cez Puerta Santa, bránu, ktorá sa otvára iba každých 7 rokov, v tzv. Ano Santo Svaty Rok, kedy sviatok sv. Jakuba padne na nedeľu.

Pútnická omša na poludnie je masovou záležitosťou, lebo okrem peších pútnikov prichádzajú denne do Santiaga tisíce pútnikov autobusmi. A tak je obrovská katredrála úplne plná. Na začiatku omše hovoria odkiaľ pochádzajú jednotlivé pútnické zájazdy. A na konci menujú, koľko pútnikov prišlo pešo a odkiaľ pochádzajú. A tak sa katedrálou niesol oznam, že pešo, po francúzskej ceste, prišla do Santiaga jedna pútnička zo Slovenska.

V minulosti pútnici asi nevoňali príliš vábne (hoci sa museli rituálne umyť v rieke pred mestom, následne si pred vchodom do katedrály vyzliekli odev, spálili ho a obliekli si čisté šaty).

Asi preto ktosi vymyslel Botafumeiro. V minulosti slúžilo na rituálnu očistu ovzdušia a prekrytie pachu a používalo sa počas omše. Dnes sa ľudia častejšie sprchujú, a tak je okiadzanie Botafumeirom úžasným artistickým predstavením, ktoré je rezervované iba na špeciálne príležitosti.

Botafumeiro je jedinečné 1,5m vysoké strieborné kadidlo visiace zo stropu katedrály na povraze. 8 mužov, volajú ich tiraboleiros, ho rozhúpe a kadidlo robí v bočných lodiach latinského kríža, kolmo na stredovú loď, polkruhy priemeru 50m.

A do toho hrá úžasná organová hudba.

Stredoveká kresťanská cesta končí v Santiagu. Ale pôvodná staršia cesta vedie až do Finisterre, najzápadnejšieho cípu, miesta, kde slnko zapadá do vôd oceánu. Starovekí ľudia verili, že tam končí svet. Zo Santiaga vedie do Finisterre nádherný chodník cez eukaliptové lesy (nie sú pôvodné, ale napriek tomu sú veľmi pekné a ako voňajú). Je to nádherné najmä tým, že všetci turisti zostali v Santiagu, všade vládne pokoj a človek opäť stretá iba tých, ktorí radi chodia po Cestách.

Keď sme prvýkrát zazreli oceán, bola to radosť, ktorá sa nedá opísať slovami. A keď sme sa prvýkrát ponorili do vody, od radosti sme výskali, plakali, objímali sa a bozkávali.

Je zvykom, že na samom konci sveta, na výbežku skál, nad ktorým je maják, založia pútnici oheň a spália niečo, čo užívali na ceste...odev, topánky.

Ja som spálila veci, ktoré ste mi dali na cestu. Podržala som každú z nich v rukách, myslela som na vás a hodila som ju do plameňa. Horeli, zatiaľ čo slnko zmizlo, aby ráno vyšlo na východe.

Ráno vždy znovu vyjde slnko.

Vtedy večer som myslela, že som skončila Camino tam pod majákom, pri západe slnka. Ale nebolo to tak. Poslednú lekciu mi dalo more, ženský, emočný princíp.

Ráno sme sa prebudili v izbe s vyhľadom na oceán, nebolo treba nikam kráčať, deň sme strávili príjemným ničnerobením. Podvečer sme sa vybrali k moru, hľadať mušle.

Pôvodne bola práve mušľa dôkazom toho, že pútnik prišiel až do Santiaga a odtiaľ do Finisterre, kde na brehu našiel Capa Santu. Neskôr sa mušle kupovali v Santiagu, dokonca sa vyrábali z azabache (druh uhlíka) alebo zlata. Kedže sa časom začali falšovať, dôkazom o absolvovaní púte do Compostely začali byť písané a neskôr tlačené papierové potvrdenia s erbom a pečaťou tzv. Compostely.

Ale nechcela som o Compostele, tú mám pekne zrolovanú v trubičke a je v šuflíku spolu s diplomom z UK. (Kolegyne sa smiali, či mi Lekárska komora uzná certifikát z Compostely).

Pôvodne som chcela písať o mušliach. Vo Finisterre je dlhá piesková pláž, kde je množstvo mušlí. Tisíce. Ale Capa Santa je veľmi málo. Hľadala som ju, pozorne som prezerala každý centimeter štvorcový. Vydržala som dlho, bolo tam veľa pekných mušlí, ale Capa Santa ani jedna. Hľadala som ďalej, potom som už len tak pozerala po piesku a bolo mi smutno, že ju neviem nájsť.

A potom som sa už len prechádzala po pláži, na rozhraní piesku a oceánu, voda bola studená, plná zelených rias, vlny vírili piesok, viditeľnosť nulová, voda bola úplne nepriehľadná. A svietilo slnko, strhol sa silný vietor a ja mám vietor a vodu a slnko rada, tak som sa začala tešiť a bezdôvodne sa smiať a poskakovať a vtom sa v tej úplne nepriehľadnej vode mihlo čosi ružové, po čom som z nevysvetliteľných dôvodov načiahla ruku. A bola to moja Capa Santa, úplne dokonalá, veľká, nádherne klenutá, bez jedinej chyby, krásne ružovobielo sfarbená. Vtedy som vedela, že sa moja Cesta do Santiaga skončila. Wiz lav, Ariel.

Webmaster: Fidel