Literárny týždenník, 19. septembra 2002

Zbrojenie zabíja aj bez vojny

Napriek tomu, že knižka známej nemeckej profesorky teológie, filozofky a poetky Dorothee Sölleovej s názvom ucedeným v nadpise vyšla už roku 1982, čitateľ má dojem, že autorka presne predvídala, čo sa bude diať o dvadsať rokov. Sme svedkami nesmierneho zbroojenia, doteraz v histórii najväčšieho a s novou americkou vojenskou doktrínou schválenia preventívneho atómového úderu z najnebezpečnejších, najnebezpečnejšieho, svedkami prevažne nemými, trestuhodne bojazlivými a rezignovanými. Akoby sme o existencii Charty ľudských práv napriek ustavičnému omieľaniu demokracie vedeli iba z neoveriteľného počutia. távame sa tak z roka na rok menej svojprávnymi, zakríknutejšími a bezvýznamnými a väčšina z nás si to ani zrejme neuvedomuje. Ak aj nie je ešte označenie pacifista trestuhodnou urážkou, v súčasnej „racionálnej“ (!) spoločneskej situácii sa stalo pomenovaním a charakteristikou akéhosi pochabého fantastu, človeka nezakotveného v reálnom svete, ktorého netreba brať vážne.

Pred pár desaťročiami sa Heinrich Böll, nemecký spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny, ešte nemusel obávať, že ho za názory nekompromisne nekompromisne vyjadrujúce postoj pacifistu, budú zosmiešňovať, marginalizovať a obviňovať z neschopnosti vnímať skutočnosť „takú, aká skutočne je“ a jeho výpoveď „kým jediný človek na svete zomiera od hladu, je každá novovyrobená zbraň blasfémiou a rúhaním“ patrila k tým najčastejšie citovaným. Pravda, po štyridsiatich rokoch sú jeho krajania nielen po USA najväčšími dodávateľmi zbraní - napríklad Turecku bojujúcemu proti Kurdom - ale aj stámiliónovými staviteľmi zahraničných zbrojoviek. Zábrana, ktorá ešte donedávna platila, že totiž zbrane sa nesmú vyvážať do krajín, ohrozujúcich iné krajiny a etniká, zrejme už dávno prestala platiť, alebo platí iba selektívne: Keď išlo o ozajstnú mnohoročnú genocídu Kurdov v Anatólii, neplatila, ale keď išlo o neexistujúcu, vymyslenú a naaranžovanú „genocídu“ v Kosove, stali sme sa svedkami dovtedy neslýchanej vojny porušujúcej medzinárodné právo a zásady OSN, ale zato s honosným názvom „vojna z humánnych dôvodov“. Pravda, dnes, keď pod tlakom dôkazov museli zaistiť veliteľa „oslobodzovacej armády“ UCK a jeho zástupcov, už nikto o genocíde nehovorí. Ibaže k ďalšiemu pomenovaniu tejto vojny „na odvrátenie humánnej katastrofy“ pribudlo nové, vtipnejšie označenie „Madeleinina vojna“ (Spiegel 22/1999).

V týchto dňoch sa nám však servíruje osudová nevyhnutnosť takisto nového typu „vojny na etapy“ s ešte honosnejším názvom: „Boj proti osi Zla“, ktoré je (zatiaľ, ešte) v štádiu chvejivého bytia „na osrí noža“ a má predbežne iba dvoch spojencov - osvedčeného „prirodzeného“ spojenca Anglicko a zainteresovaného geopolitického spojenca Izrael, ktorý je sám vo vojnovom stave s Palestínou a s palestínskymi utečencami v Zajordánsku, v Južnom Libanone a v pásme Gazy. Pravda, poznajúc presvedčovaciu silu jedinej svetovej veľmoci, môžu sa k SUA pridať ďalšie štáty, ktoré však na rozdiel od Šarona - a v podstate aj Blaira - nemôžu byť na nej ani politicky, ani geograficky zainteresovaní. Výnimkou sa však môžu stať postkomunistické štáty, o ktorých sa v západných médiách čoraz častejšie spomína ich politická orientácia na USA, ktorá by sa mohla stať prípadnou prekážkou vstupu do EUm najmä ak Bush bude ďalej pokračovať v politike oslabovania dôležitosti NATO. Ani americká politika podporovania Šarona neuľahčuje napätú situáciu, najmä odkedy je známe Šaronovo odhodlanie na prípadné nekonvenčné iracké napadnutie Izraela odpovedať „atómovým úderom, ktorý vygumuje Irak z mapy sveta“ (Le Monde, 24.8.2002). Úbohé izraelské, iracké a palestínske deti.

Navyše Američania a celý svet s nimi si pripooomína výročie 11. septembra, ktorý je pre nich novým holokaustom, po ktorom, ako píšu a vravia americké masmédiá, svet už nie je taký, ako bol predtým. Prezident Bush vyhlásil boj proti terorizmu, novú „krížovú vojnu“ na etapy. V Afganistane, ako v prvej krajine „osi Zla“, kde by už mal byť terorizmus zlikvidovaný Bush už dávnejšie pokladá vojnový zásah za skončený, a to napriek tomu, že prelievanie krvi sa ešte neskončilo, ako o tom svedčí nedávny americký „omyl“, keď americkí letci zmasakrovali vyše šesťdesiat svadobníkov, vrátane manželov a veľkého počtu detí. Počet civilných obetí vojny sa odhaduje podľa toho, kto o nich hovorí: podľa afgánskych zdrojov má ich byť vyše päťtisíc.

Teraz prichádza na rad ďalší osvedčený „darebácky štát“ (rogue State) na „osi Zla“ Irak. - Je známe, že Američania nemajú radi obrazy „hrôz vojny“, na ktorej sa podieľajú, a tak komentátori, ktorí sa opovážili ukázať na obrazovkách zohavené mŕtvoly žien a detí a zdemolované domy v Afganistane, boli prísne pokarhaní s príkazom venovať sa dôležitejším veciam ako utrpeniu obyvateľov. Tak sa stalo, že ani o spustošení Iraku s „vtipným“ názvom Púštna líška, ako aj počas desaťročného nehumánneho embarga - ktoré, prirodzene, nepostihlo toho, koho malo postihnúť - o utrpení irackého ľudu sa radšej nehovorí. - Hrozy vojny, ktoré sa nám už roky na obrazovkách servírujú, na ktoré sme si už zvykli a za ktoré vraj nenesieme nijakú zodpovednosť, vzťahujeme iba na obrazy afrických detí s vydutými bruškami, na kosť vychudnutými, ako sa pridŕžajú sukieň rovnako zbedačených matiek - toho jediného záchranného pásu - putujúcich z jedného hladomorom a vojnou zachváteného štátu do podobne postihnutého.

Keď sme nedávno (4.7.2002) mohli sledovať v televízii Arte dokumentárnu reláciu o irackých deťoch v Bagdade - a v ešte horšej situácii v Basre - aj napriek našej značnej citovej otupenosti, znecitliveniu voči spomínaným obrazom z Afriky, ktoré v tých emocionálnejších z nás vyvolávajú iba krátkodobé rozhorčenie a rýchlo pomíňajúci súcit „vďaka“ spomenutej masmediálnej drezúre o našej nevinnosti („my za to nemôžeme, iba sami si za to môžu“) - pri sledovaní tohto dokumentu o zomierajúcich deťoch zlyhá naša „ciotová výchova“. No napriek tomu, že verím hlbokému básnickému poznaniu Milana Rúfusa „slová ti predsa dám, ak bolesť bude tvoja“ - hľadiac na obrazy neľudského „ľudského údelu“ známej conditio humana bagdadských detí, uvedomujem si svoju verbálnu nedostatočnosť. Iste nie je mojím úmyslom naširoko opisovať atmosféru mesta, sprostredkúvanú televíznymi obrazmi, ktoré akoby sa už nachádzalo za riekou Léthe, či bránami očistca, no deti, o ktorých dokument hovorí, v tomto prostredí žili a s ním súvisí ich osud. Bagdad týchto dní je spustošené mesto s kostrami domov, s rozrytými ulicami, so zvyškami dláždenia medzi udupanou zemou, s haldami nebezpečného odpadu pokrytého sem-tam navŕšenou špinou, s ľuďmi pohybujúcimi sa medzi tým všetkým, apatickými, akoby vyhasnutými, niektorí z nich ponúkajú potichu to posledné, čo im ešte zostalo, aby mali aspoň na polievku, medzi nimi univerzitný profesor, pred sebou na zemi kôpku kníh, tú poslednú poistku proti hladu, už ich nepotrebuje, väčšina škôl, aj pre najmenších, je pozatváraná.

Najotrasnejší bol však pohľad na nemocnicu, vraj jedinú, ktorá sa ešte nestala zboreniskom, na nemocnicu pre deti. Pravda, ani tá už nefunguje ako nemocnica - bez liekov a  príslušného zdravotnícko-technického zariadenia - ale ako posledný útulok pre tisíce každý týždeň zomierajúcich detí. Rozprávačkami a hrdinkami - myslím to doslovne a nie ako poetické klišé - tohto francúzskeho dokumentu sú katolícke rádové sestričky, Iračanky a Francúzky. To vysvetľuje, prečo obrazy zo života súčasného Bagdadu sú celkom iné, než na aké sme si poskromne servírované zvykli: je to tá najzúfalejšia bieda, akú si len možno predstaviť. A človek si hneď uvedomí, ako ľahko ja manippulovateľný: je predsa logické, že Američania neukážu hrôzu, ktorú spôsobili a hodlajú spôsobiť a Saddám Husajn, ukážkový diktátor, takisto nebude oznamovať „urbi et orbi“ kam až doviedol svoj národ, do akej zúfalej situácie - pravda, okrem seba a vojenskej elity. Bieda a obrovská nezamestnanosť postihla všetky vrstvy, vyše dvoch tretín obyvateľov je nezamestnaných, tri milióny ich už utieklo iba z okolia Basry a ďalší sa o útek, kým len vládzu, pokúšajú. Život akoby tu vyhasol, ani deti sa nehrajú, nekričia, ba ani neusmejú. Mnohé z nich musia pracovať a napriek tomu hladujú; prestali chodiť do školy - veď ani nemajú kam.

Sestra Mária Antónia s ostatnými sestričkami a niekoľkými lekármi pracujú v jedinej nemocnici, ktorá nebola úplne zbombardovaná a prežila už dve vojny. Bola to kedysi ukážková nemocnica, spomína sestra, najväčšia a najvybavenejšia medzi všetkými nemocnicami aj v susedných štátoch, ale odkedy platí embargo, nemajú nijaké lieky, nijaké prístroje. Deti, ktoré tu ležia majú, alebo skôr mali až donedávna, takmer všetky rakovinu: keďže niet liekov, jediné, čo im môže uľahčiť ich neopísateľné utrpenie, je čistá posteľ a láskavá opatera. Prichádzajú sem umierať a ich utrpenie, ktoré je čoraz horšie, trvá nesmierne dlho: dva až tri roky. Výskyt rakoviny u detí stúpol až o tristo percent len vinou blokády a embarga. Tieto deti nemajú nič, ani čisté, nezamorené prostredie, ani šaty, ani potravu. Hladujú. Rakovinu v nich vyvolal kontakt s americkou uránovou muníciou, uloženou v stovkách ton atómového odpadu. A s nijako nezakrývaným rozhorčením pokračuje o tom, čo je pre ňu neznesiteľné: pomáhať na svet príšerne zmrzačeným novorodeniatkam, obetiam „nečistých zbraní“. Jestvujú rodiny, v ktorých vymreli všetky deti. A pritom mnohé dobročinné organizácie, medzi nimi aj Vatikán, lieky pre nich zaobstarali, ale pre embargo sa k nim nemôžu dostať, nepomáhajú tu ani tie „najlepšie styky“. rakovina tu zožiera a kántri celé rodiny. Embargo, podľa sestry Márie Antónie, malo postihnúť iba vojenské zariadenia, a nie tých najbiednejších a najnevinnejších.

Čo je však na tejto situácii to najpríšernejšie a pre náz rozmaznaných Európanov to najnepochopiteľnejšie, je ďalšia choroba, na ktorú tu zomiera v nemocnici týždenne pre nedostatok liekov až 11-tisíc detí, choroba, ktorá sa v celom „pravom svete“ chápe iba ako ľahká infekcia: nákaza parazitmi. Pritom jestvuje liek, ktorý môže ľahko tieto deti zachrániť, hovorí lekár a s dôrazom slabikuje: ten liek má názov Pentostan. A opäť: nie že by nevedeli zohnať potrebné zásoby lieku. Znovu zasiahlo embargo, nechápe iba prečo? Ide predsa o absolútne neškodný liek, nemožno ho vojensky či chemicky použiť. Americkí experti v OSN napriek tomu uvalili naň embargo, pretože by ho vraj Irak mohol „prerobiť“ na súčasť chemických alebo biologických zbraní. Neznesiteľný pohľad na tieto deti, ktoré sú vystavené rovnako krutému a dlhému umieraniu ako tie postihnuté rakovinou, na ich zmučené tváričky, z ktorých hľadia na nás obrovské tmavé oči s nevysloveným obvinením: Prečo musíme takto trpieť? Prečo nás necháte tak dlho umierať? Prečo nám to robíte?

Na otázku francúzskeho reportéra, čo môžu pre deti, sestry a ostatných urobiť, sestra Mária Antónia s pobúrením a hnevom spravodlivého povedala: „Povedzte im, aby nás nechali na pokoji. Nech nebombardujú náš úbohý ľud a nech nezabíjajú naše nešťastné trpiace deti atómovými bombami a najmä ich následkami. A nech ich. pre milosť Božiu, nenechávajú takto zomierať.“

Čo ešte dodať? Ak sa prezident Bush nespamätal ani po škandáloch spojených s krachom Enronu (ako aj ďalších a ďalších globálnych koncernov, do ktorých bol podstatne zapletený zástupca Cheney, takmer všetci ministri jeho vlády a navyše aj Bush sám) a ak berieme do úvahy jeho výroky o schválení doktríny preventívneho použitia atómových zbraní, ako aj určenie dátumu vojnového úderu na Irak - hrdinskej sestre Márii Antónii môžeme iba poradiť - aj za cenu, že to môže znieť cynicky - aby sa dobre modlila.