Pocta ignorancii
Už sa vám to stalo?
Obhadzuje vám niekto balkón zvyškami zo svojej domácnosti?
Nechal pred vaším domom nejaký fešák o polnoci naštartované auto (naladené tak, aby čo najviac hučalo) samozrejme s rádiom pusteným tak, aby ešte prehlušilo motor?
Viezla sanitka niekoho blízkeho, a museli mu amputovať končatinu alebo dokonca zomrel, lebo sa dostala do nemocnice o dve minúty neskôr, než bolo treba? Väčšina áut jej napriek pustenej siréne a majáku neuhla?
Videli ste ako rodičia napadli učiteľa, lebo si myslia, že vzdelanie má vložiť učiteľ do študenta ako stolár vstavanú skriňu do spálne?
Videli ste ako rodičia nadávajú svojmu dvojtrojročnému dieťaťu kvôli tomu, že nerozumie tomu, že práve v tej chvíli im má dať pokoj?
Prešli ste na druhú stranu ulice, lebo na nej nebola podozrivá skupinka mladých ľudí?
Pracujem na vysokej škole a občas sa pýtam študentov, čo je to sloboda. Približne šesť zo siedmych odpovedalo, že to znamená, že môžem robiť čo chcem. Jeden zo siedmich a po druhom nádychu ešte jeden z tých šiestich spomenuli aj to, že môžem robiť, čo chcem, kým neporušujem slobodu niekoho druhého.
Bol som na koncerte s názvom „Pocta slobode“. Moderátor v úvodnom prejave okrem iného povedal, že pred dvadsiatimi rokmi sme všetci, čo sme tu, túžili po slobode. Pozrel som sa na päťročné dieťa, ktoré práve prechádzalo okolo a sám pre seba som odhadol, že asi štvrtina ľudí na koncerte má menej ako dvadsaťpäť rokov. Koncert bol na Devíne, na ideálnom mieste – jednak kvôli spomienkam, jednak preto, že tvar nádvoria umožňuje prakticky všetkým dobrý výhľad.
Výber vystupujúcich bol naozaj excelentný. Keď pani Kubišová zaspievala Modlitbu pre Martu, ľudia sa dvihli z trávy, lebo to nebola chvíľa na potlesk po sediačky. Veľa ľudí sa už neposadilo. A vtedy som opäť pocítil to, čo sa u nás považuje za slobodu. „SADNÚŤ! SADNÚŤ!“ Všetko – dokonca aj jedno slovo – sa dá povedať nespočetným množstvom spôsobov. Toto znelo ako nadávka, odsúdenie a trest zároveň. Už dve hodiny sme sedeli na zemi, a za nami sedeli ľudia, ktorí boli rozhodnutí nevstať, kým koncert neskončí. V jednej knihe som čítal, že ľudia so zbraňou v ruke sa väčšinou nezaťažujú podstatnými menami alebo zámenami, stačia im neurčitky. Títo ľudia oslavovali slobodu. Nevadilo im, že od stánku s občerstvením je neustále počuť hluk mnohých rozhovorov – na tomto koncerte im prekážalo to, že sa museli postaviť. Bolo to obmedzenie ich pohodlia. Neviem, kto to bol, ale som si istý, že nemali zápal vaječníkov, ani prostaty, možno ani obličiek. Od zeme totiž začínal ísť večerný chlad.
Oslavovali sme slobodu. Ale tuším iba Zolo Demján spomenul, niečo v tom duchu, že okrem toho, že sme sa k slobode dopracovali, treba sa v nej ešte naučiť žiť. Zatiaľ to vyzerá, že si príliš veľa ľudí myslí, že môže ignorovať všetky záujmy okrem svojich.
Opadáva vám omietka, lebo sused hore používa kuchyňu na vyrážanie tesnenia? To je v poriadku, máme slobodu, môžu si vo svojom byte robiť, čo chcú.
Nemôžete spať, lebo pipka z vášho vchodu si pred vaše otvorené okná chodí v lete pod zámienkou venčenia vybaviť nočné telefonáty? Ona vám vysvetlí, že nemôže ísť na druhú stranu domu, kde nie sú spálne, lebo tam jej pes vždy niečo zožerie a potom „strašne serie“ (to je citát, uznajte, že s takým prejavom som ju nemohol označiť ako slečnu). A okrem toho, je to jej pes, môže venčiť, kde chce.
Vadí vám, že vaše deti chodia do školy s faganmi, ktorí nemajú takmer nijaké sociálne návyky? Aj oni môžu slobodne chodiť do tej istej školy, a ich rodičia chodia nadávať učiteľom za zlé známky svojich detí.
Prekáža vám, že menšiny si presadzujú používanie svojho jazyka, ale neprekáža vám, že jazyk, ktorý chcete používať vy zaniká, lebo ho už takmer nikde nemožno počuť v ako-tak čistej podobe? To je sloboda. Každé súkromné médium predsa môže môže zamestnať koho chce. A ten ktosi môže slobodne hovoriť ako chce.
Nechcem nikoho presviedčať, že tu pred rokom 1989 bola sloboda. Ale možno by bolo lepšie, keby sme si ju nevyštrngali, ale vybojovali. Možno by sme si v boji všimli, že máme spolubojovníkov.