Mama
Mama dnes zaplnila ďalšie biele miesto na mape svojich vedomostí o tomto svete.
Už pol storočia sa táto úctyhodná dáma pohybuje po svete a pácha novinársku prácu. Odkedy sa pamätám, vždy sa dôkladne pripravuje na tému, ktorú ide spracovať. Zodpovedne si zoženie informácie, naštuduje si problém a potom vyrazí do terénu. Vďaka jej heroickej snahe poznať to, o čom píše, pracovala dva dni v potravinách, boli sme na salaši, kde som zistil, že ovčiarske psy naháňajú všetko čo sa hýbe, viem, ako sa amputuje oko, ako žijú majstri sveta a napokon viem, že po byte nám nelietajú mole, ale vijačky.
Niekedy sa stáva, že život pripraví mame situáciu, o ktorej ešte nepísala. V takej chvíli sa mama stáva päťročným dieťaťom, ktoré donemoty opakuje otázky Prečo? Ako to Funguje? Určite? V takých chvíľach treba postupovať trpezlivo a dodávať jej informácie, až kým nezačne používať Aha!
Je to ako s deťmi - väčšina z nich vie pochopiť princípy tohto sveta - ak ich dostanú vo forme primeranej ich veku a vedomostiam.
Občas sa však stane, že vec je príliš jasná na to, aby mama pocítila potrebu oboznámiť sa s jej fundamentálnymi vlastnosťami - pochybujem, že niekedy študovala hrebene, kružidlá, či príbory. Predmety, s ktorými prichádzame denne do styku nás nemusia vždy zaujať ako objekty nášho štúdia. Svojho času sme mali na záchode na všetkých stenách vyvesené tabuľky rôznej informačnej a inej hodnoty - od: HLAVNÝ UZÁVER PLYNU až po: NÁVŠTĚVNÝ DNY: ÚTERÝ A ČTVRTEK. PROSÍME O DODRŽOVÁNÍ!. Roky som čítal tieto tabuľky, nie ako texty, ale ako dekorácie (s odstupom času si uvedomujem, že keď sme odniekiaľ prišli, pocit domova som dostal až potom, čo som si posedel na záchode a prezrel si všetky tie tabuľky). Niektoré texty mi dlho pripadali ako nezmyselné, až kým ma zrazu neosvietil ich význam („Jsi člověk. Jednej s každým lidsky!“ - až pár rokov po tom, čo som začal vnímať tie tabuľky, sa mi z tých písmeniek na stene poskladala veta.)
Dnes sme kopírovali kazety. Máme na dvoch audio kazetách záznam z predstavenia hry pána Hubača so skvelými výkonmi pani Bohdalovej a pána Kopeckého. Nahral som prvú časť. Na druhej kazete bolo necelých 90 minút nahrávky, a ja som mal voľnú iba 120-minútovú kazetu. Povedal som mame, že by bolo škoda míňať tú kazetu, že radšej zajtra kúpim novú. Trošku sme si nerozumeli a strávili sme niekoľko zábavných minút diskusiou o tom, ktorá kazeta je vlastne kratšia. Napokon sa ukázalo, že mama pokladala údaj 90 minút za dĺžku jednej strany kazety. Konečne pochopila, prečo sa jej za dvadsaťminútový rozhovor na 60-minútovej páske nezmestilo na tú istú stranu ešte 40 minút.
Rýchlo sa chcela pozrieť ako vyzerá 120-minútová páska, ale cestou do mojej izby pochopila princíp, a dnes už je v obraze. Mama roky v práci používa diktafón alebo magnetofón, a ja obdivujem, že s tým doteraz nemala nijaké vážne problémy. Zároveň som trochu viac pochopil, ako funguje mamina hlava, a ocenil som pudy. Keby nás príroda nevybavila pudmi moja mama by sa nedožila ani svojho prvého nádychu, lebo by si ho nestihla naštudovať. Príroda je veľká dobrodejka, lebo bez mamy by to tu nebolo ono.