Fauna naša každodenná

Text a foto: Jerguš Moravčík

V nedeľu som sa za horúceho večerného šera vracal do nášho vchodu a prechádzal som pod markízou, v ktorej sa minulý rok uhniezdili včely (alebo osy). Jedna z nich mi za letu narazila do hlavy, tak som sa trošku prikrčil, aby som sa nedostal do konfliktu s ďalšími. Možno to bolo dusnom, možno šerom, možno bola tá osa potužená nejakou omamnou látkou — skrátka, po náraze do mojej hlavy urobila malý oblúk, vrátila sa a bodla. Zahnal som sa, vyhrabol som ju rukou z mojej osem milimerov dlhej štice, rýchlo som vošiel do vchodu a zavrel za sebou dvere. Pretože som si nepamätal, či máme v markíze včely, alebo osy, najprv sme hľadali žihadlo, ale nijaké som v hlave nemal. Našťastie nie som alergický na osie štípance, tak som pri nedostatku opuchu začal večerať bez nejakých protištípancových opatrení. Po chvíli ma to začalo zase omínať trochu viac, tak som si predsa chvíľu držal na hlave tampón napustený octom.

O niečo neskôr mi začala tŕpnuť ľavá ruka. Po chvíli neistoty som skonštatoval, že som si asi podráždil nejaký nerv, keď som sa ohnal po tej ose, alebo pri tom, ako som si asi tri minúty na hlave držal ten tampón. Zo štípanca nič nebolo, a ruka sa do rána upokojila. Ale začal som rozmýšľať, či mám vôbec v lete vetrať pri svojej izbe, lebo naša lodžia začína pol metra od toho osieho hniezda.

V pondelok večer bol na našej lodžii nejaký ruch. Lodžia je zasklená šiestimi veľkými posuvnými oknami, zvnútra sú pred nimi bambusové rolety a zvonka mreže. Na vetranie sme nechali pootvorené malé medzery, a väčšina roliet bola vytiahnutá. Ruch robil zatúlaný holub, ktorý potme nevedel rozlíšiť zasklené časti lodžie od tých otvorených, takže sa zmätene motal, s kadečím hrkotal, a prevrátil menšie kvetináče. Pripomenul mi iného holuba, ktorý na jar našiel útočisko pred strakami medzi vonkajšou mrežou a sklom lodžie. Straky to vtedy po chvíli vzdali, no dobitý a zmätený holub nemal dosť sily a odvahy odletieť. Bol vlastne na našej lodžii zvonka, no v Slobode zvierat nám vysvetlili, že nesmú zasahovať mimo verejných pozemkov... Nakoniec sa ho podarilo vypoďkať spoza mreže a slobodník zvierat ho tak mohol zobrať a postarať sa oň. Neviem, ako to vtedy dopadlo, ale možno ho predsa dali dokopy. Odvtedy si intenzívne uvedomujem, že v posledných rokoch máme na sídlisku najmä straky, a drozdy, ktoré bežne operovali okolo nášho paneláku, som nevidel, ani nepamätám.

Pondelkový holub bol na pohľad nepoškodený, no zmätený. Nalietaval na zdroje svetla, tak sme zatemnili byt a vybehol som von s malým rebríkom (bývame na zvýšenom prízemí) a baterkou. Zvonka som zasvietil cez poodchýlené okno v nádeji, že holub napikuje na baterku a tak sa dostane von. Stál som na najvyššej priečke rebríka, ale na balkón som v skutočnosti nevidel. Počul som vytrvalý šramot a zvuky reorganizácie vecí uložených na balkóne. Ako svetluška by som si partnera/partnerku nenašiel — holub moje svetielko ignoroval. Naša lodžia je na šírku celého bytu, a z tých šiestich metrov bolo takmer všetko zavreté zasklenými oknami, a asi dva metre boli aj zastreté bambusovou roletou, aby sme sa ráno neupiekli. Z bytu som si zobral násadu z metly a zvonka som poodtláčal okná lodžie tak, že bola celá polovica otvorená. Viac sa nedalo. Znovu som svietil baterkou. Nič. Zasvietil som na stenu, ktorá vychádza kolmo od konca našej lodžie, no veľká osvetlená plocha pred otvorenou polovicou lodžie tiež nevylákala holuba von.

Zas sa ozval šramot a ten somár sa objavil medzi sklom a roletou na opačnom — zatvorenom — konci lodžie. Pomaly, aby som ho(luba) nevyplašil, som rýchlo prešiel pod hniezdo ôs, dúfajúc, že už spia, postavil som sa na špičky, aby som mohol skúsiť baterkou odtlačiť okno tak, aby pred holubom zostal otvor. Nechcel som si ísť opäť po násadu metly, aby sa medzitým nezmenila situácia na horšiu. Horko-ťažko sa mi podarilo odtlačiť okno na takých päť až sedem centimetrov, ďalej som nedočiahol. Tak som cez tú úzku štrbinu na holuba zasvietil a ukázalo sa, že keď videl, kto tú baterku drží, tak za svetlom ochotne prejde. Dostal sa cez štrbinu a odletel.

Dnes som si všimol, že sa zvnútra na bambusovej rolete na lodžii usalašil asi šesť centimetrov dlhý zelený koník (alebo kobylka). Povedal som si, že ak ho nevyhodím von, tak sa v zasklenej lodžii uvarí zaživa. Na druhý pokus sa mi ho podarilo zachytiť do pohára, preniesol som ho k pootvorenej časti okien, vystrčil som ho von a po chvíli sa mi podarilo presvedčiť ho, že má z toho pohára zase odskočiť preč. Neomylne skočil smerom do lodžie, našťastie si vybral smer cez sklo, takže som rýchlo zavrel okno a dúfam, že to preňho dopadlo lepšie, než keby zostal vnútri.

 

Po polnoci som šiel otvoriť vonkajšie okná, aby sme si mohli vyvetrať, a zastrieť všetky rolety, aby sme sa ráno neupiekli. Urobil som na lodžii dva kroky a niečo mi vletelo do ucha. A nevyletelo. Tak som sa hnal do kúpeľne, zobral som tú tyčinku s vatičkou, ktorá by sa nemala strkať do ucha a v nádeji, že ten hmyz popchnem smerom von som sa ho pokúsil od okraja zvukovodu pochnúť smerom von. Môj squatter bol už hlbšie a samozrejme zaliezol ďalej. Povedal som si, že ho teda skúsim rozpučiť, aby nezaliezol ešte ďalej. Nešlo to, na vatičke sa síce ukázalo niečo tmavé, ale aj trochu krvi.

To už mama našla chirurgickú pinzetu, a po chvíli štelovania, aby mala aspoň trochu svetla, sa jej podarilo niečo tmavé v mojom uchu zbadať. Hmyz sa medzitým snažil riešiť problém svojho umiestnenia tým, že sa posúval hlbšie a snažil sa mávať krídlami. Mať vibrátor v uchu, blízko bubienka nie je nič príjemné. A ešte som mal aj dosť času rozmýšľať, či mám v uchu vegetariána, alebo mäsožravca, ktorý by sa v panike mohol snažiť prehrýzť von... Ale vtedy sa mame podarilo zachytiť ten malý tmavý kúsok, ktorý zbadala, potiahla, a stratila reč. Očakávala tú bežnú moľu vo veľkosti asi sedem milimetrov, ale nočná mora, ktorú mi vytiahla z ucha bola asi jeden a pol centimetra dlhá a s krídlami asi centimeter široká. Niet divu, že sa v uchu nevedela otočiť. V zmysle Darwinovskej metodiky som nešťastnú, pokrkvanú moru zbavil ďalšieho trápenia, a dúfam, že to nie je nejaká nový modus operadi nočných môr. Hoci, možno norovanie hmyzu v ušiach je dôvod prečo skoro všetci na ulici nosia menšie či väčšie slúchadlá...

Nasledovalo čistenie, peroxid na vatičke v ústí zvukovodu (hlbšie som si netrúfal), ďalšie ovatené tyčinky v uchu, no aj keď napokon na vate nezostávali nijaké ďalšie ostatky moje nočnej mory, stále som mal v uchu zvláštny pocit. Povedal som si, že riziko infekcie je pre mňa významnejšie, než riziko, že mi lekár vynadá, že zneužívam pohotovosť, tak som sadol do auta a poďho na Kramáre. Koncom roka som bol na bratislavských pohotovostiach pečený-varený a vedel som, že možno budem musieť čakať až do rána. Na Kramároch na centrálnom príjme som bol jediný. Žiaľ, nebol tam ani nikto z personálu. Skúsil som druhý vchod, do ktorého by som mal ísť až po odbavení na centrálnom príjme, a príjemná pani informátorka mi povedala, že síce ORL pohotovosť nemajú, ale nech zaklopem na internú ambulanciu, možno mi poradia. Ďalšia milá pani sestrička alebo doktorka mi s ľútosťou oznámila, že jediná ORL pohotovosť je na Antolskej.

Cez vianočné sviatky som bol na pohotovosti na Antolskej mnohokrát, lebo som mal komplikácie po operácii, ktorú som v tej nemocnici absolvoval. Vedel som, že tam bude určite plno a trojhodinové čakanie nie je nič výnimočné.

Prišiel som do prázdnej čakárne.

Po zaklopaní mi otvorila očividne veľmi unavená sestrička/doktorka, a keď som jej vysvetlil, že som mal návštevu v uchu, išla mi vypísať žiadanku na ORL. Ani tam nikto nečakal. Služba zohnala lekárku, lekárka skonštatovala, že mám ucho síce takmer nepoškodené, ale zato plné niečoho čierneho z tej mory (myslím, že to bolo jedno krídlo a asi kopec šupiniek z tých zvyšních krídel. Vypláchli mi ucho, predpísali antibiotiká a rozlúčili sme sa.

Pamätal som si, že v polmiliónovej Bratislave je len jedna lekáreň otvorená nonstop, tak som zamieril do Ružinova. Keď som sa blížil k lekárni, bola podozrivo temná, ale dúfal som, že to je len šetriaci režim. Nebol. Po novom je lekáreň otvorená len do deviatej večer, ďakujeme za pochopenie, najbližšia otvorená lekáreň je na Kramároch. Našťastie to mám po ceste domov. Okolo pol tretej nad ránom som v Národnom ústave detských chorôb zistil, že ich lekáreň je otvorená len do pol jedenástej.

Cestou po nočnej Bratislave som videl dve líšky, ježka, zopár bezdomovcov. Zážitky s faunou vo mne na chvíľu začali vyvolávať paniku, že sa do mňa možno inkarnoval svätý František, alebo tá squatterka z filmu Sám doma v New Yorku, ktorú tak obľubovali holuby.

 

Z reakcií

Ahoj, ďakujem, tak to teda bolo... Už som len čakala, ako to skončí a chvíľu som mala pocit, že cestou do lekárne mu skočí na kapotu medveď, alebo naňho zhora spadne kŕdeľ čajok, ktoré dostali skupinový infark z tepla.