Pre neznalých autora: Niektoré vyjadrenia neberte celkom vážne.
História na Kameni
Jerguš Moravčík
Festival stredovekého života vyzeral ako dobrá zámienka na to, aby som mohol prevetrať fotoaparát. Na hrade Červený Kameň som bol naposledy tak dávno, že som si nebol istý, či som tam naozaj bol, no hrad podľa internetovej stránky vyzeral lákavo. V sobotu som zbalil vodu, fotoaparát, a asi po hodine som bol na Kameni. A nedalo sa tam neísť aj v nedeľu.
Kompánii trnavských žoldnierov sa v spolupráci so Slovenským národným múzeom podarilo pripraviť mnohým ľuďom deň, v ktorom sa všetci prevažne usmievali. Terapeuticky pôsobí už prostredie hradu.
Organizátori mysleli zjavne na všetko – vodičov pri parkovaní usmernili na voľné miesta, pri vstupe do areálu si všetci postihnutí ľahšou formou oniománie mohli nakúpiť na remeselníckom trhu. Na rozdiel od tradičných víkendových návštev nákupných centier tu však viacerí predajcovia zároveň predvádzali, ako svoj tovar vyrábajú.
V cene foriem na medovníky a iné pečivo bolo aj niekoľko receptov (na slano i na sladko).
Pri stanoch rôznych tvarov a farieb sme ochutnali čerstvé staré jedlo, ktoré na ohni obetavo pripravovali „azbestové“ kuchárky. Menu z dobových receptov by na dnešnom stole rozhodne nezostalo bez povšimnutia. Placky plnené syrom a slaninou, pečené na ohni, s kôprovo cesnakovou omáčkou boli mojím najchutnejším jedlom týždňa. Videli sme výbavu potrebnú na živobytie, výzbroj potrebnú na životbranie, dobytok na popásanie; oblečenie sa menilo od prostého žobráckeho viac-menej vo farbách piesku, po načančané plnofarebné odevy lepšie situovaných vrstiev. Samozrejme, populárne boli krúžkované košele, helmy, či tradičná plechová rytierska zbroj. Niektorí neskúsení návštevníci si vyskúšali časti bojovej výstroje. Videl som, ako jednému mladíkovi na ukážku nežne drcli mečom po prilbe, a živo som si spomenul, aký to bol náraz, keď som to pred časom absolvoval sám.
Pomedzi ľudí prechádzali patroly palestínskych Templárov či iných bojovníkov, občas sa vzduchom zamihali zástavy žonglérov, šípy lukostrelcov či vtáčiky vyletujúce z fotoaparátov. Už som spomínal, že sa skoro všetci usmievali?
Zbraní a bojových scén bolo naozaj neúrekom, hoci práve prebiehajúca olympiáda v Londýne nabádala dať zbraniam pokoj. Všetky súboje sa tu však zjavne odohrávali v priateľskom duchu. Na susednej lúke bolo veľa občerstvenia, dobovej hudby a atrakcií pre deti i dospelých. Jedna z najobľúbenejších bola zrejme aréna, kde si deti mohli vyskúšať viac-menej neškodné, pomerne mäkké meče. Neraz som tam videl s akým zápalom dokážu deti útočiť na svojich rodičov...
Nemohli sme si nevšimnúť ukážku palných zbraní – bola zvukovo veľmi výrazná. Lukostrelci zo skupiny Vinedi si vyslúžili rešpektcelkom potichu, okrem iného aj presnosťou streľby v behu. Tanečná skupina Festum Aeternum vo mne vyvolala pocit, že som v galérii stredovekých majstrov štetca – hoci naplno som si to uvedomil až doma, pri pohľade na získané zábery. Bojové scény skupín historického šermu boli boli nacvičené so všetkou vážnosťou, ktorú si zaslúži železná zbraň letiaca okolo hlavy. Zároveň však boli sprevádzané odľahčeným komentárom, či hereckými výkonmi, ktoré, ako som už spomínal, vyvolávali na tvárach úsmev.
Cez víkend som zistil, že s foťákom sa musím zlepšiť, a hlavne že sa musím prísť pozrieť aj na budúci festival stredovekého života.
Jedlo v návštevníkoch často vyvolalo potrebu podeliť sa o ten zážitok so známymi.
Túto trojicu som nevidel nikde vstupovať, pravdepodobne to boli bežní návštevníci.
Toto bol pravdepodobne člen rádu, ktorého členovia nesmeli manuálne pracovať – buď bojovali, alebo pracovali hlavou...
Vo voľnejších chvíľach žongéri dokonca pomáhali konkurentom zo Sokoliarskeho dvora ASTUR riadiť letový priestor.
Úsmev zo zákulisia.
Podobne ako sa v Ázii vyvinuli dnes pomerne známe umenia boja s použitím bežných nástrojov, lukostreľba v Európe sa zjavne vyvinula ako umenie obrany s použitím manikérskych potrieb.
Nešlo len o to vybrať použité šípy, ale aj nájsť tie svoje.
Predchodcu guľovnice by sme mohli volať šípovnica. Šípovnica však mohla mať – podľa kvality lučištníkov – priaznivejší rozptyl ako guľovnica. V tejto formácii zároveň časť strelcov zakladala šípy, kým zvyšok strieľal, čím zároveň vznikol efekt rýchlopalnej zbrane. Kolegovia s mušketami tomuto prístupu hovorili valivá paľba.
Kung-fu na európsky spôsob.
Pri prezeraní fotiek som si opäť uvedomil výnimočnosť maliarov, ktorí dokázali takéto okamihy zachytiť voľným okom.
Dámy museli trénovať, ak chceli prispieť pri prevratoch, či si len urobiť poriadok doma.
Tĺkli sa ako psy. Ale aj toto bol priateľský súboj.
Niekoľko divákov tuho bojovalo o Historickú revue. Cieľom bolo udržať krúžkovanú košeľu v predpažených rukách aspoň dve minúty. Víťaz ju udržal tuším minútu a štyridsať sekúnd.
Na poriadok dozerali ozbrojené patroly, na oheň dobovoľní hasiči z Borovej.
Bojové zložky templárskeho rádu z Bargasu.
Organizátori sa dali rozpoznať podľa drobného anachronizmu – slúchadla v uchu, či podľa činnosti – v tomto prípade išlo o uvoľňovanie cesty pre sanitku.
Návštevníci sedeli a tráve, alebo na iných miestach, ktoré sa im podarilo ukoristiť.
Prišli diváci rôznych vekov i životných postojov.
Neskoro poobede niektorí účastníci ukázali, ako sa naši predkovia pri veľkom výdaji energie počas vyčerpávajúcich dní regeneovali.
Bojovníkom sa do civilu nechcelo, no kolegovia im v návrate pomohli tak, ako si ich predkovia navzájom pomáhalil v dobom i v zlom (hoci v prípade vojakov najmä v zlom).
Ďalšie, resp. väčšie fotky nájdete na Flickri
Zoznam vystupujúcich (podľa stránok festivalu)
- Adorea
- Alt-Starhemberg
- Ctibor
- Duo Aratron Aspis
- Duo Yom wa Leila
- Et Cetera
- Festum Aeternum
- Hector
- Kompánia trnavských žoldnierov
- M.C.E.
- Templári z hradu Bagras
- Vinedi
- Žoldnieri