Turistický revír

Jerguš Moravčík

Tento rok sme boli ubytovaní päťdesiat metrov od Nanjing Road. Wikipédia prirovnáva túto Šanghajskú ulicu k Champs-Élysées, Piatej Avenue alebo Oxford Street. (V Bratislave by to mohla byť Obchodná.) Je to päťkilometrová pešia zóna, ktorou sa údajne každý deň premelie milión návštevníkov. Neviem, či je to číslo správne, ale som presvedčený, že od desiatej rána do desiatej večera sú tam neustále prinajmenšom desaťtisíce ľudí. Táto pešia zóna je riadená semaformi, lebo takú dlhú pešiu zónu skrátka musia križovať autá, skútre, bicykle, trolejbusy a pešiakov treba každú chvíľu zastavovať.

Je to turistický revír, a je obojsmerný. Turisti tu lovia suveníry, tovar, gýče, chobotnicu na špajli, pocit, že boli na známom mieste.

Domáci zase na sto spôsobov lovia turistov.

Na cingralátka

Spisovne sú to možno „cingrladlá“. Niekto ide do cudziny a vedome si chce kúpiť gýč alebo nejakú drobnosť, ktorá mu neskôr tú cestu pripomenie. Nájdete ich všade, kde je veľa turistov, na ulici, v stánkoch, v obchodoch. Nemusí to byť nič významné, ale musí z toho kričať – bol som tam a tam.

Na šmuk

Turista nájde „obchod všetko“, kúpi si nejakú starožitne alebo aspoň autenticky pôsobiacu vec. Neskôr zistí, že ten istý tovar len bez nánosu patiny dostane v bežnom obchode na inej ulici, alebo v inom meste. Zážitok z kúpy však zostáva, a ak je náš turista šťastná povaha, po kúpe už neporovnáva ceny.

Pytliacky priamy odchyt

V dvadsaťsedemmiliónovom meste musí byť doprava efektívne riadená, inak by sa mesto zadusilo sebou samým. Okolo všetkých hotelov pri Nanjing Road je mnoho semaforov. Pri čakaní na zelenú na kraji chodníka, sa na cestu štyridsať centimetrov predo mňa postavil pytliak, ktorý mal hlavu vo výške môjho žalúdka a začal s úsmevom ponúkať Rolexky, čierny trh, a keď to nezaberalo, začal ponúkať sex - čínsku priateľku, masáž, čokoľvek, čo by moholo zabrať. Dokonca som raz mal pocit, že za mnou jeden z nich volal, že veď aj on by mohol poslúžiť. Niekedy ich je viac, a keď prechádzate cez cestu, ten za vami zavolá na kolegu na druhej strane, aby si vás prebral. Niekedy sa snažia odchytiť človeka priamo na Nanjing Road – napríklad pri odchode od bankomatu. Skúsenejšia návštevníčka Číny nám ukázala gesto, ktoré pre pytliakov znamená, že sa snažia zbytočne, ale buď som ho nerobil správne a mysleli si, že je to súhlas, alebo pytliaci v našom okolí získali rezistenciu. Naučil som sa úhybné manévre a zvykol som si chodiť z hotela bočným východom, lebo hrozilo, že mi raz utečú nervy a niekomu z nich vrazím.

Na slušnosť

S výnimkou pytliakov, som sa v Číne stretával takmer na každom kroku so slušnosťou. Začína pozdravom, úsmevom, ochotou pomôcť a vyhovieť. A ak sa pri tom dá urobiť nejaký biznis, je to ešte lepšie. Slušný tovar, od pekného bežného po ... – smerom hore vlastne nijaké limity nie sú. Kúsok od hotela ma zasiahol asi pätnásť metrov dlhý výklad plný čajovej keramiky, skla, potrieb na prípravu čaju, a navyše som vnútri videl aj koštovací stôl s čajovým morom a police plné čaju. Krátko po vstupe sa ma ujala milá mladá predavačka s veľmi dobrou angličtinou a po pár vetách sme sa dohodli, že sa najprv len popozerám. Poučila ma, že (neglazovaná) keramika sa má používať vždy na jeden druh čaju, aby do čajníka vsiaknuté chute nemenili chuť pripravovaného čaju iného druhu. Ako univerzálne nádoby je lepšie používať porcelán. V ochode boli nádoby od 20 yuanov (asi 2,5€) po súpravy od významných umelcov za tisíce yuanov. Keď pri výbere tovaru nestačili naše znalosti angličtiny, pomohli prekladače v mobiloch. Odišiel som s parádnym gaiwanom, skleneným Gong Dao Bei (zlievacím pohárom) a štyrmi čajovými miskami. A s pocitom, že som príjemne ulovený. Do obchodu som sa za dva týždne ešte dvakrát vrátil, ochutnával čaj, kúpil som niekoľko kvalitných čajov, za ktoré som dal celkovo dosť peňazí – ale keď polhodinová cesta taxíkom stála 2€, tak mi na čaje zostal slušný rozpočet.

Keď som prejavil záujem o oolongy, ukázali mi tri – obyčajný, lepší a taiwanský a povedali, že mám ochutnať, aby som nekupoval niečo, čo mi nebude chutiť. Pozvali ma k stolu, kde už sedeli ďalší štyria ľudia a hlavná čajníčka nám pripravila taiwanský čaj. Bolo to príjemné a čaj bol vynikajúci. Síce sa zo začiatku trochu čudovali, prečo nepijem, ale ja skrátka nemám azbestové ústa... Po niekoľkých nálevoch mi naliali iný čaj s tým, že to je zelený čaj, ktorý pijú denne. Intenzívna zemitá vôňa bola príjemná a pripomínala mi čaj, ktorý som kedysi píjaval. A chuť mi ho pripomenula ešte viac. S vedomím, že čaje na Slovensku nemusia mať v porovnaní s čínskym trhom zachované ani názvy, ani kvalitu som povedal, že mi to pripomína čaj, ktorý sa u nás predáva pod názvom „dračia studňa“. Predavačka sa pohrala so svojím mobilom a povedala, že je to naozaj dračia studňa (longjing). Možno som si tým u nich trochu šplhol.

Keď som ochutnával druhý raz, mali sme puerh. Stále nalievali na mňa príliš rýchlo, a po chvíli som si uvedomil, že som si zrejme popálil ruku, lebo mi pri koreni ukazováka začala blednúť, ako keby sa tam začal zbierať pľuzgier, a okolie sčervenelo. Po chvíli mala červená oblasť asi štyri centimetre v priemere a intenzívne svrbela. Obzeral som si ruku, hovoril som si, že ak sa to nezastaví, možno uvidím aj čínsku pohotovosť. Spýtali sa ma, čo si to obzerám, tak som povedal, že som popálený, alebo poštípaný. Privolali mladého kolegu, ktorý sa mi pozrel na ruku a hneď odišiel. S úsmevom mi povedali, že v Číne majú niečo na všetko. Mladý kolega vrátil s vatičkou namočenou do niečoho zeleného. Tak som si to natrel. Kým sme skončili s ochutnávkou, po štípanci zostal len asi centimetrový náznak sčervenania.

Potom mi dali ovoňať čaj, ktorý pijú radi oni. Bol jemný s trošku kvetovou vôňou a jeho zelené lístky prechádzali do tmavoružovej až červenej farby. Chutil úžasne a úplne ináč, než iné biele čaje, ktoré som pil. Bol to čaj z kríka, ktorý má vyše 1700 rokov a rastie kdesi v pralese.

Neraz som bol ulovený, ale trofeje som si odniesol ja – počas letu domov zaberali polovicu môjho kufra v podpalubí lietadla – zväčša čaje.