Modrá zóna Číny
V Šanghaji som sa často spontánne budil okolo šiestej alebo siedmej ráno. Nevedno, či to bola pásmová choroba, alebo číra zvedavosť, no absolvoval som vďaka tomu niekoľko ranných prechádzok po meste. Tíško som dúfal, že nájdem park, kde domáci cvičia tai-či, či-kung alebo niečo iné, a podľa možnosti veľmi autentické.
Myslím, že keď som bol vonku sám, nenašiel som ani jeden park, no Číňaniov cvičiacich tai-či som našiel hneď na prvej rannej prechádzke. Štyri dôchodkyne cvičili mne známe formy a pokoj a uvoľnenie z nich priam sálalo. Kúsok od nich sa opieral o strom ďalší dôchodca a obzeral si ma. O strom sa opieral nohou asi dvadsať centimetrov nad svojou hlavou a tiež pôsobil pomerne uvoľnene. Zopár ľudí tam cvičilo na chodníku, niekoľkí sa rozprávali na prichodníkovom cvičisku, vyzeralo to ako malá zóna na aktívny odpočinok na ulici.
O pár minút (ešte stále pred siedmou) som išiel po rohu križovatky, kde boli na chodníku pri rožnej budove nejaké stánky, asi tam neskôr mala byť nejaká akcia, alebo predaj suvenírov. Uprostred stánkov bol malý plácok a práve keď som prichádzal, prišiel tam senior, ktorý tam začal cvičiť formu syna (tai-či). Postupne sa mi vybavovalo, že všetky tie pohyby som sa pred rokmi učil v Bratislave. Keď som prechádzal asi tri metre od neho, pozreli sme sa na seba, usmiali sa a pokračovali sme – on v cvičení, ja v prechádzke.
Všetky cesty, ktoré majú viac ako dva jazdné pruhy, majú namiesto stredovej čiary súvislý rad kvetináčov plných kvitnúcich kvetov. Na chodníkoch sú spravidla stromy, ktoré denne plodia blahodarný tieň. Na niektorých uliciach sú aj prídavné pruhy, často celé v tieni stromov, po ktorých jazdia skútre, bicykle a autobusy. Takmer všade, kde je voľný priestor, je excelentne upravená zeleň a kvety.
V popredí kvety ako dopravné značenie, v pozadí kvety ako kvety.
V iné ráno sme spolu s našou tlmočníčkou šli hľadať ďalších cvičiacich. Tento raz sme šli kompou na západný breh rieky Chuang-pchu-ťiang. Na palube bolo niekoľko ľudí so svojimi skútrami a na hornej palube sme boli my a posádka jedného skútra. Otec urobil zopár fotiek svojho syna a potom sa nám po anglicky prihovoril. Za celé dva týždne to bol jeden z troch Číňanov, ktorí s nami hovorili po anglicky.
Otec a syn.
Stručne sme sa navzájom vyspovedali, až kým malého syna nedopálilo, že s nami nehovorí po čínsky. Otec sa mu snažil vysvetliť, že je slušné rozprávať sa s návštevníkmi z cudziny tak, aby sme si rozumeli. Syna to umlčalo, ale zjavne nepresvedčilo.
Na druhom brehu sme šli po nábreží, kým sme nezačuli hudbu. Bola optimistická, jasná, pozitívna a napĺňala celé okolie, zrejme preto, že bolo sedem hodín ráno, a nekonkuroval jej denný ruch mesta ani premávky. Napadlo mi, že je to možno nejaké ranné motivačné vysielanie, ale v ľudoprázdnych uliciach to celkom nedávalo zmysel. Vydali sme sa za zvukom. Prešli sme dve zelené križovatky a dorazili k zdroju hudby – asi dvanásť seniorov hralo v parku na saxofónoch. Mali jeden reproduktor, ktorý hral podmaz, jeden alebo niekoľko saxofónov s mikrofónmi a boli na kraji parku v priestore určenom na cvičenie. Nikto z nich nezačínal presne na dobu, ale dokopy zneli úžasne, bolo to trochu zenové.
Ranné tai-či o trištvrte na osem pred klenotníctvom.
Cestou cez park sme videli ešte asi dvoch muzikantov, ktorí si hrali sami pre seba, jednu pani, ktorá cvičila tai-či a zopár ľudí, ktorí skrátka boli iba v parku. Za parkom sme prešli zopár ulíc a našli sme tri seniorky, ktoré tajili či pred výkladom klenotníctva. Párkrát sme sa prešli aj večer a ukázalo sa, že existujú aj večerní seniori – kúsok od hotela mali na chodníku pustenú hudbu, na ktorú tancovali alebo cvičili (pre ľudí zvonka to nebolo úplne jednoznačné).
Jedno z tajomstiev Číny je vraj to, ako sa z neustále pracovne vyťažených občanov mladého a stredného veku stávajú seniori cvičiaci v parkoch. Možno je to súčasť systému dôchodkového zabezpečenia.
