Prvý mejl | Druhý mejl | Tretí mejl

 

Milí priatelia,

tak nedávno som v malej kastílskej dedinke v provincii Burgos nedočkavou rukou siahla na kostolné dvere. A ako to už v Španielsku býva, boli zavreté.

Neklesla som na duchu a v bare oproti som sa spýtala, kedy otvoria. Časnička odpovedala, že nevie, ale že mi povedia v domčeku s informáciami na konci dediny.

Informačná teta mi s ľútosťou oznámila, že dnes je v domčeku sama a nemôže ho opustiť, a že mi kostol nemá kto otvoriť.

Tak to som jej povedala všetko, čo som mala na srdci. Že vstávame ráno pred východom slnka o 5.30, aby sme prvé kilometre uhnali bez páliaceho slnka nad hlavou. Že keď už nemôžeme na poludnie kráčať, lebo slnko neznesiteľne páli, nemáme čo robiť, lebo všetci Španieli majú do 16.00 siestu a všetko, vrátane kostolov a múzeí je zavreté. Že nemôžeme chodiť večer, keď je chladnejšie, lebo útulne pre pútnikov (zadarmo, príp. za 3-5E) sú už o 16.00 plné.

A že je to ťazké, lebo všetky pamiatky majú zamknuté na 9 zámkov.

Vzhľadom na prekonaných 36km, 6 pľuzgierov na nohách a boľavej šľache v pravej kolennej jamke som jej to povedala krotko a zmierlivo. A smutne som sa pozrela na letáčik s odfotenou krstiteľnicou z 12. stor., ktorú som chcela vidiet na vlastné oči.

Tete sa ma uľútilo a súhlasila, že ak mi jej neter (čašníčka v bare) odomkne kostol, vydá mi kľúče. Tak som šla späť za čašníčkou, ktorá povedala, že ona nemôže opustiť bar, ale dohodla sa s bratrancom, ktorý sa dohodol so susedom, skrátka, do otvorenia kostola sa zapojila polovica obyvateľov dediny... A napokon sused zapasoval do masívnych drevených dverí dva obrovské kľúče, jeden po druhom ich otočil a moje oči zhliadli krstiteľnicu a videli, že je oveľa krajšia, ako na obrázku.

Láskyplne som ju pohladkala, pokochala sa jedinečnými architektonickými motívmi (sú na nej domčeky), ponorila ruku do svätenej vody a rozjímala, koľko storočí v nej krstia deti... ako pokrstili deti, ktorých praprapravnúčatá sadli v prístave na Santa Mariu a vydali sa hľadať novú cestu do Indie. A tak. A pomodlila som sa za vás. A poďakovala sa susedovi.

A dvere sa znovu zamkli.

Späť v útulku som si sadla na dvor, vytrčila nohy na stoličku a pozorovala pútnikov, s ktorými sa denne stretávame.

TAK, PRÁVE PADLA SIEŤ. Našťastie som z rozvojových krajín zvyknutá robiť priebežne draft... inak by som dosť zúrila.

Späť k pútnikom... majú od 20 do 85 rokov, sú z Europy, Južnej a Severnej Ameriky, Afriky, Austrálie... Rôzni ľudia, ktorí okrem Cesty nemajú nič spoločné. Niektorí to poňali ako športovú výzvu, pre iných je to kultúrno-poznávací zájazd.

Ale väčšina hľadá... hoci nevie čo.

Pri večeri a počas kráčania sa rozoberajú rôzne témy, od hlboko filozofických, cez politické, ekologické... Niektoré dialógy sú napriek náročnej téme zábavné:

Veríš v reinkarnáciu?...

Odpoveď: Verím vo vzkriesenie.

Hmh. Rozvinula sa z toho dobrá diskusia, určite aj vďaka tomu, že obom stranám bolo jasné, že jeden druhého nepresvedčia a iba si navzájom vysvetľovali svoj uhol pohľadu.

Inokedy sa rozoberá, či má Nicola poslať sms svojej priateľke, ktorá sa s ním rozišla, a teraz mu vypisuje, alebo ako sa fotia akty (Mario je profesionálny fotograf a práve vydal knihu aktov na ktorej pracoval 3 roky).

Rozhovory (rovnako ako skupinkovanie) prebiehaju podľa jazykových skupín, ja som v taliansko-španielsko-francúzskej.

Ako hovoria klasici v LP Travellers disaster stories:

In South America everyone speaks about his bus rides, in India about his shit.

Well, in Camino Santiago everyone speaks about his blisters.

Nohy sú tu fetišom. Existujú dva základné obrazy pútnika - ako sa opiera o drevenú palicu (prípadne o dve teleskopické paličky) a kráča vpred, alebo ako sedí s bosými nohami a skúmavo si ich obzerá.

Obzerá, krémuje, prelepuje second skin (Scholl, Compeed - it´s up to you). Každý má problémy s nohami a každý má aspoň jeden pľuzgier.

V Azofre sme sedeli na lavičke vedľa seba piati, jeden mal na členku obklad s ľadom, ďalší si krémoval Achillovu šľachu Veralom a zvyšným trom nám starý pán z Burgosu dezinfikoval a drénoval pľuzgiere na profesionálnej úrovni. Na oplátku som mu dala antihistaminiká na manželkinu alergiu na protizápalovú mastičku... NSAID tu fičia:-))...

Tak, teraz vážne... toto sú úplne nepodstatné, hoci denno-denné problémy. Je tu úžasne, nedá sa to opísať. Prešli sme cez Pyreneje, cez krásne malé dedinky s románskymi kostolmi a kamennými domami z 18. - 19. stor., spávame v útulkoch pre pútnikov, kde už v 11. stor. spali stredovekí pútnici. Na ceste do Compostely kráčame po pozostatkoch starej rímskej cesty. Prechádzame cez nekonečné mierne zvlnené kopce s vinicami v Rioja-e, cez pšenicou pokryté kopce Burgos-u, zastavujeme v malých krčmičkách, kde pripravujú vynikajúcu kávu a chlebíčky.

V každej dedinke je fontána s pitnou vodou... ktorá sa v Irache zázračným spôsobom zmenila na vino tinto (červené).

Včera sme spali hlboko v horách Montes de Oca v San Juan de Ortega. Je to dedinka s piatimi domami, obrovským kostolom, kláštorom.

Založil ju San Juan de Ortega, ktorý tu už pred tisíc rokmi pomáhal pútnikom, pre ktorých bola cesta cez Montes de Oca náročná, lebo sa tam často menilo počasie (aj nám pršalo) a striehli tam banditi. Miestny kňaz, staručký maličký deduško, je nadšený pre Camino Santiago.

Po rýchlej omši mal krátky príhovor, niečo v zmysle, že nie my sme sa vybrali na cestu, ale Cesta si vyvolila nás... A že nemáme nič hľadať, iba sa odovzdať Ceste... Potom nás ponúkol cesnakovou polievkou a všetkých nás donútil spievať Ódu na radosť.

Toľko by som vám mohla písať, ale musím sa ponáhľať na večeru (aj tak už meškám, však ma poznáte).

Pusu všetkým, poniektorým aj dve.

Wiz lav, Ariel.