Silvestrovská stolička
Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé logistické centrá, bol Silverster a v práci už skoro nikoho. Bol som v kancelárii sám, tak som si povedal, že sa pri počítači trochu natiahnem. Zobral som si kolegovu stoličku, lebo je na to lepšie uspôsobená, spustil so ju do záklonu, nohy som si vyložil na svoju stoličku a zvoľna som sa snažil pracovať.
Keď som sa zdvihol, aby som stoličku vrátil do pôvodnej polohy, ukázalo sa, že je zaseknutá a ani po presviedčaní (drganie, ťahanie, okopávanie) sa západka, ktorá fixuje polohu operadla, nechcela uvoľniť. Aby som mal lepší prístup otočil som stoličku hore nohami a dal som ju na stôl. Nepokročil som, tak som odmontoval sedadlo, čím som získal lepší prístup k mechanizmu sklápania operadla.
Tu treba povedať, že aj keď na oddelení zvykneme rozoberať počítače, občas aj poriadne ťažké servery, dostali sme pracovné stoly s nežnou brezovou dyhou, takže som si netrúfal dať prevažne kovové torzo stoličky na stôl. Niekedy proste viac záleží na výzore ako na použiteľnosti.
Preto som stoličku položil na/medzi dva stoly, ľahol som si pod ňu a snažil som sa pochopiť, ako to tam funguje. Nemám úplne funkčný chrbát, preto mi táto poloha vyhovovala viac, ako byť sklonený nad stoličkou. V tejto chvíli mi blesklo hlavou, že je to konštalácia dobrá nanajvýš na diagnostiku, ale veľmi rýchlo som na to zabudol, zobral som náradie a začal som presviedčať západku, že má povoliť. Povolila. A povolila aj stolička a treskla mi na hlavu.
Polohovanie stoličky pri oprave.
Aj keď v takejto chvíli prichádza bolesť neskôr, vedomie, že je niečo zle, je instantné. Položil som si na udreté miesto ruku, hneď som ju odtiahol a celé prsty som mal pokryté krvou. Vydesil som sa, lebo hrozilo, že zakrvácam štýlové firemné koberce. Utekal som do záchoda k umývadlám a snažil som sa zbierať stekajúcu krv do dlane. Asi minútu mi tiekla krv – nie prúdom, ale stále ešte tak, že som ju nestíhal utierať. Tvár v zrkadle vyzerala ako porazený komparzista z Ramba – s krvavým mejkapom od ustupujúcich vlasov na pravej po sánku na ľavej strane.
Uvedomil som si, že jediná lekárnička, o ktorej viem, je na inom poschodí. Krvácanie sa spomalilo a ocenil som, že máme v práci jednorazové papierové utierky. Začal som sa trochu obzerať okolo seba. Umývadlo bolo doslova celé od krvi, susedné umývadlo, stena pri umývadle a stena pri podávači utierok boli tiež zafŕkané. Tak som to medzi utieraním (teraz už výrazne menšieho množstva) krvi pooplachoval. Na čele som mal ranu v tvare L, asi tri centimetre dlhú, a zjavne to chcelo, aby sa na ňu nejaký doktor aspoň pozrel. Nechcel som si však zakrvácať auto, tak som si ranu o poschodie nižšie zalepil niečím z lekárničky. Zavolal som kamarátke lekárke, lebo viem, že keď prídete na nesprávnu pohotovosť, v nesprávnej chvíli, takmer isto vám vynadajú, a isto vás pošlú cez pol mesta inam. Kamarátka práve bola v nemocnici v zahraničí, kde si na výlete roztrhla tuším väzy v kolene, ale poradila mi. Zamkol som firmu (okrem mňa tam už nikoho nebolo), a išiel som na pohotovosť na Kramáre. Cestou som sa veľmi snažil zachovať kamennú tvár, aby sa mi zo spoteného čela neodlepila náplasť.
Čakal som asi dve minúty a asi za ďalších päť som bol zašitý a pochválený, že sa mi podarilo prísť tesne pred odchodom chirurga na operáciu nejakej zlomeniny. Doma čakala mama s týždeň starou ranou po odstránení bazaliómu na nose. Preto som mohol prísť domov a predstierať, že jazvu na čele som si zabezpečil zo solidarity.
Na Nový rok som bol v robote doumývať umývadlá v záchode. Ukázalo sa, že sa mi naozaj podarilo nekrvácať na koberce, a keď som poskladal naspäť kolegovu stoličku, bolo jasné, že práca hlavou zabrala. Mechanizmus sklápania opäť funguje.