Listy z USA: Najstarší
Nazdar, ľudia,
tak sa vám teda ozývam takto hromadne prvýkrát, lebo som si dal záväzok, že sa ozvem keď budem mať prácu. No, tak neni to možno celkom tak, ale približne to je pravda. Keď som sem prišiel, tak som pracoval pár dní u švagra. To bolo fajn, ale bola to nárazová akcia, keď mali zrazu veľa roboty. Nejaká softwérová firma z Kalifornie vymyslela nejaky „super“ program pre jednu obchodnú sieť tu v Minnesote a prišla im ju prezentovať. Môj švagor robí vo firme, čo sa zoberá domácimi kinami, ozvučovaním, ovideovaním, osvetľovaním a neviem čím ďalším. Tak táto sofťácka firma si vymyslela, že bude hrať divadlo, päť scén, s kulisami a so všetkým. Pri každej scéne bežala projekcia z laptopov na veľké plátna — aby proste mali ako machrovať s tým svojím programom. Takže sme museli postavit päť scén, dve plátna, kopec opôn a kulís, svetlá, projektory, ozvučenie — mix, repráky, mikrofóny, cdčkáreň, svetelný mix, milión laptopov (asi sedem), všetko to pokáblovať, atď,atď. Prvý deň sme všetko balili na náklaďák, behali po meste a prenajímali/kupovali veci, čo firma nemala, a potrebovala. Toto sme rozložili, aby programátori mohli trénovať to svoje „vystúpenie“. Technika bola v pohode, len tí programátori z Kalifornie boli hrozní herci. HROZNÍ. To nebol náš problém. Deň po tom ako sme to rozložili, nastavili a všetko, sme to museli zasa zložit, lebo v tej istej miestnosti (kongresová miestnosť v hoteli) bola v sobotu svadba. (Programatori z Kalifornie ponúkli novomanželom 20,000 $, aby na sobotu išli inam a oni mohli o jeden deň dlhšie trénovať, ale oni to nevzali (!), takže sme to museli zloziť). No, zbalili sme to všetko, a potom zasa hneď ako sme mohli (nedeľu ráno o 3:00), sme to zasa porozťahovali a pozapájali. Po vystúpení sme to zasa zbalili, zložili a napratali na náklaďák (v totálnom lejaku v pondelok o 11:30 v noci). Celkovo akcia slávila úspech, programátori sa síce s obchodnou sieťou pohádali, čo nám bolo fuk, 'naša' firma zvládla svoju čast bez kixov, až na jedno svetlo, čo počas nácvikov blblo.
No v priebehu tejto „brigády“ som sa zaregistroval v dvoch agentúrach, čo vyhľadávajú prácu, a následne vás doma otravujú, či teda vtedy a vtedy môžete byť tam a tam, lebo majú voľný flek. Čo je výhodné, lebo nemusíte behať hore-dolu, ani telefonovať kdekomu ale viac menej len dvíhať telefón. Môj hlavný problém je v tom, že nemám dopravu. Teda, mám bicykel. Aj korčule. Ale kým niekam dokorčuľujem, tak mám dosť na celý deň. Takže som povedal tým agentúram, že teda 'už môžem'. Takže hlavné kritérium pre mňa bola vzdialenosť. Takže som šiel na jedno miesto, ktoré bolo veľmi blízko — asi 35 minút na bicykli (pekným tempom... tak som si povedal, že tá hodinka denne na bicykli vo vyse 30°C je v pohode). Práve som sadal na bicykel o 6:25 ked zazvonil telefón a povedali mi, že na dnes ten džob odpadá. Hmmm... vraj mam príst zajtra o takom istom čase. Tak som prišiel zajtra o takom istom čase. Dorazil som do továrne na nejaké plastikové sprostosti a hlásil som sa u nejakej Jenny, ktorá mi mala dať robotu. Spolu so mnou sa tam hlásili ďalší ľudia, hlučná guča Mexičanov, z ktorých jeden hovoril po anglicky, ale nie vtedy, ďalšia guča černochov, ktorým som rozumel viac, lebo ten ich jazyk, to je skoro ako angličtina, a potom jednotlivé ženičky s nesporne pohnutými životnými príbehmi. A ja. Nakoniec prišla aj Jenny. Jenny porozdeľovala prácu a spýtala sa, kto nič nemá. Tak sme sa dvaja prihlásili. Nám povedala, že pre nás žiaľ prácu nemá. Hmmmm.... ale aspoň dostanem zaplatené dve hodiny za to, že som sa unúval prísť, a práca nebola. To sa ma už opäť ujala pracovníčka agentúry, že vraj ale majú pre mňa robotu zajtra od 7:00 do 4:30. Hmmm... Tak som tam zašiel. Vlastne švagor ma tam hodil, toto bolo ďalej (to už vychádzalo na dve hodinky bicyklovania denne, asi tak maximum čo som ochotný bicyklovač v tej horušave popri 8.5 hodinovej manuálnej práci). Mal som sa hlásiť u nejakého Jacka.
Jack tam kupodivu bol a aj ma potreboval. Od siedmej do pol piatej sme makali ako farební. Dostal som sa do týmu s jedným pakom. Pobili sme totiž väčšinou po dvojiciach. Niežeby to bol nejaký blbec, je to Mexičan a vola sa Paco. Šéf Jack ho volá José, lebo on volá všetkých Mexičanov José. Bolo nás tam dokopy asi osem, z toho dvaja Američania, šéf Jack, ja a zvyšok de Mexico. Povedal by som vám niečo viac o Pakovi, ale viac toho neviem. Jednak preto, že angličtinu ovláda natoľko, aby sa mohol niekde zamestnať, druhak preto, že tam bol taký hluk, že nemalo zmysel sa rozprávať — človek aj tak nič nepočul. Práca to bola zvláštna. Metalurgický priemysel. Finálna povrchová úprava kovových prvkov. Smaltovali sme, či glazovali, či ako sa to volá. Dostali sme hromadu kovových sprostostí (stojany na časopisy do obchodov, stojany na cd-čka, stojany na všetko mozné, regály atd.) a tie Paco (José) sprejoval takým práškom. Keď bol hotový, vzal som poprášené sprostosti a zavesil ich na veľký vozík, a jemu som zavesil do oprašovne ďalšie čisté kusy. Keď som vešal tie oprášené kusy na vozík, nesmel som sa ich nijako dotknúť alebo ich niekam narazič, lebo prášok opadá (neviem prečo vlastne držal na tom hladkom kove) a treba to oprášiť znovu. Najprv v pohode, ale postupne sa vozík plnil... No, také mikádo pre vzpieračov. Neboli to až také ťažké kusy, ale nato ako jemne s nimi bolo treba manipulovať boli až dosť ťažké. Keď bol vozík plný, strčili sme ho s Pacom do pece na pätmásť minút a nakladali sme ďalši. Kým sme naložili druhý, prvý sa upiekol, tak sme prvý vybrali z pece, odviezli ho k vykladačom, druhý sme strčili do pece a tretí sme začali nakladať. A takto sme to robili do pol piatej. Dve prestávky po desať minút a jedna tridsať minút — obed. Jack nemal vo svojej dielni klimatizáciu. A navyše sme pracovali s dvoma obrovskými pecami, ktoré bežali celý deň... V podstate to bolo ako na púšti. Nemrhať zbytočne energiou, všetko robiť úsporne, efektívne a hlavne pozor na dehydratáciu. Lepšia je voda izbovej teploty ako ľadova. Takže toto som robil v piatok. Jack nám povedal, čo mi bolo jasné, že „skvelá práca, dnes ste toho vela stihli“, ale tiež, čo ma naštvalo, že „v pondelok a pravdepodobne ani v utorok a v stredu ťa nebudem potrebovať, lebo nebudem mať prácu“. Hmmm... to je najhoršie. Sú to síce džoby, čo vyzerajú, že vydržia, ale nezávisí to od vás, a keď „Jack“ robí raz tak-raz tak, to neni nič moc. Tak som sa sťažoval agentúre, že ja potrebujem niečo, čo má nejakú výdrž, a s čím môžem stabilne počítať celé leto. Tak v pondelok idem na ďalšie miesto. Ak sa mi to bude páčiť a bude tam nejaká záruka práce do budúcnosti, tak ostanem, ak nie, tak nie. Agentúra má síce plno práce, ale ja s mojím bicyklom nemôžem ísť každý deň inam a to ešte k tomu hocikam. Takže uvidíme. Možno sa vrátim k Jackovi ak bude mať viac práce, a tento výpadok je iba kvôli sviatkom. Na jackovi bolo dobré, že má dlhé smeny (viac peňazí) a ponúka aj nadčasy (viac peňazí) a víkendy (viac peňazí).
Takže zajtra ráno vyrážam pred šiestou do agentúry po potrebné info o práci, na siedmu sa hlásim a končím o pol štvrtej. Potom zistím, či zostávam tam, alebo či má pre mňa Jack robotu (či mu dodali ďalšie stojany a neviemčo), a vzápäti sa ozvem druhej agentúre ako som na tom. Takže tak sa brigáduje v USA. Veľmi mi pomáha, že môžem bývať u sestry. Je to super. Hlavne som ju nevidel dva roky (či koľko), takže to je fajn bývať u nej. A tiež telefón, internet, posteľ, jedlo, kúpeľňa, práčka, bicykel sú veľmi fajn. Celkovo to má samé pozitíva. O nejaký čas je možné, že obdržíte ďalší mail, ktorý sa bude zaoberať mojimi úspechmi v nastúpenej kariére.
majtesafajn,
erik, alnoth, atd.
