Druhý mejl z Camina
Milí priatelia,
ako vravia Španieli - po Burgos konči fyzická bolesť a začínajú sa vyplavovať emócie... po Leone má človek v emóciách jasno a začína duchovne rásť.
Katedrála v Burgose je majstrovským čipkárskym dielom. Pri pohľade na klenby vidíte neuveriteľne krásne a prepracované geometrické vzory...niečím mi pripomínali moje milované iránske mešity...
Ako zázrakom, po odchode z Burgos nekrívam. Pľuzgiere spľasli a nebolia. Fyzická bolesť sa skončila (aspoň vtedy som si to myslela). Kráčame náhornou plošinou, nekonečnými rovinami mesety. Všade naokolo sú zelené polia s obilím, pri ceste kvitnú poľné kvety. Zastavujeme sa pri prameni vynikajúcej studenej pitnej vody v San Bol. Je to malá oáza so stromami uprostred nekonečných plání. Miesto sa nám zapáči, a tak sa tam rozhodneme zostať, napriek tomu, že miestny útulok pre cca.12 pútnikov je bez elektriny a bez latrín... Vedie ho zhulený Nemec, ktorý nám na večeru uvarí šošovicovú polievku.
V San Bol stretávame Sophiu, kiwi -Novozélanďanku, ktorú chalani často spomínali... Sophie začala cestu vo francúzskom Le Puy, a keď ju stretli v Španielsku mala za sebou už stovky kilometrov, do Santiaga to bude vyše 1000km. Do sedla v Pyrenejach vybehla s ľahkosťou, ktorá im vyrazila dych... a riadne ich frustrovala. Boli si istí, že už ju neuvidia, lebo kráča prirýchlo. Ale Sophie mala boľavú sľachu a tak oddychovala v San Bol. Okrem Sophie bola v útulku mladá Japonka s dvoma malými synmi (9 a 11 ročným). Po večeri vykúzlila prskavky, všetkým nám ich rozdala a hrali sme sa na ohňostroj.
Tesne po západe slnka, čo je v Španielsku riadne po 22.00, prišla do tichej rajskej oázy uprostred ničoho dodávka, otvorili sa dvere a vystúpil Vitorino. Dvere nechal otvorené, založil do rádia CD so svojou obľúbenou mexickou hudbou, na stôl hodil zvyšky jedla z baru kde pracuje, Nemec priniesol víno a začala sa bizarná fiesta.
Ráno vítali Japonci slnko cvičením taichi.
Meseta začala meniť farbu, obilie je teraz vo všetkých odtieňoch žltej a zelenej. Čochvíľa máme prísť k Hontanas, ale dedina je v nedohľadne, kam oko dovidi, samé obilie. Zrazu sa nám pod nohami objaví údolie a dole, pod úrovňou okolitých polí, je kamenná dedinka s domami pokrytými plazivými ružami.
Zato hrad, kláštor a kostoly v Castrojerez vidno už z diaľky.
Po obednej pauze, v krutom poludňajšom slnku, nás čaká ešte 17km cez polia, bez jedinej dediny (dedina: bar, prestávka, kultúrno-spoločenske zážitky). Tento najdlhší úsek bez prerušenia sa rozhodnem ísť sama, chcem cítiť nekonečnú samotu nedozerných plání. Bolo to dobré rozhodnutie. Po hrdinskom úvode som začala klesať na duchu (no uznajte, keď si myslíte, že už máte pred sebou iba 5km a zrazu vidíte na chodníku nápis: Animo! Bar a 9km.) Potom som si pospomínala na všetky svoje trápenia a poplakala som si. Potom som sa upokojila a tešila sa z cesty... s láskou som čítala sms čo ste mi vtedy poslali, Zuzka a Rudy, ďakujem! (dve, Rudy, radšej dve! :-))... potom som začala bohapusto nadávať, prečo tí Španieli neoznačujú, koľko kilometrov chýba do konca, všade žltá (nie značka ale farba), nikde ani kopca, ani dediny, nekonečno, nekonečno, duša blúdila po priestore, všade prázdno... prázdno...
transcendentno.
Keď tu zrazu, jama, a v jame dedina. S útulkom s bazénom:-))) a večerou a studeným pivom. A útulok bol hneď pri ceste a pred útulkom pútnici, čo túto cestu už prešli a spokojne usadení pozerali na práve príchodzích a tlieskali im.
Nicola tiež išiel sám, prežíval podobné pocity, ale s talianskou teatrálnosťou odhodil do poľa mobil, čiapku a slnečne okuliare...potom ich hľadal, pospomínal všetky nadávky - každý sme to prežívali po svojom.
Neviem, ako vy, ale celý život som bola v tom, že na jar sa bociany vracajú domov na Slovensko. Mala som jasnú predstavu bocianov, ktorí po zime strávenej v Egypte letia dlhé kilometre, aby pristáli na starom továrenskom komíne.
Táto predstava je úplne mylná, tie čo sú u nás sú ojedinelé páry, ktoré majú radi stredoeurópsku kultúru.
Ale väčšina bocianov považuje za svoj domov práve Španielsko. Nečudujem sa im, hniezdo na barokovej veži románskeho kostola je luxusným bývanim. A tak je obsadená každá kostolná veža, niektoré aj viacerými pármi. Sú nádherné...(veže aj bociany).
Podozrievam Španielov, že im tie hniezda udržujú, lebo podľa ich tradícií bociany prinášajú šťastie a požehnanie.
Ale spät do Kastilie. Do Sahagunu sme prišli práve v deň, keď bola fiesta. A tak sme spolu s domácimi išli na corridu, teda, aby som bola presná, nie na corridu, lebo to je udalosť, kde toreadori (matadori) bojujú s toros (býk musí mať aspoň 4 roky, aby ho volali toro), ale na novilladu, kde kandidáti na matadorov bojujú s novillami (3 ročnými býkmi).
Je to jasné? ...však som to vysvetlila dosť chaosno- polopatisticky.
Tak vám poviem, slabi mladíci to boli. Tanec s býkom, ovládanie zvieraťa, žiadne. A ani jeden nezabil novilla (zabijajú sa jediným bodnutim meča do miechy), museli ich dorážať pomocníci. Proste začiatočníci.
Po popoludňajšom prechode mesetou som sa rozhodla, že už nikdy viac meseta popoludní. Tak sme sa po novillade a fiestovaní, tesne po polnoci, vydali spolu so Sophie, Francuzom a Čechom na nočný pochod mesetou.
Svoju taliansku rodinu som s ľútosťou nechala za sebou, ale boľavé nohy im nedovoľovali vyraziť, a ja som bola rada, že sa od nich na chvíľu odtrhnem.
Obľúbiť si niekoho človeka zväzuje.
Ale je to také pekné.
Bola to úžasná noc. Vypla som myslenie, zrak vnímal iba obrysy chodníka pod nohami a jas hviezd mliečnej drahy, prvýkrát som pochopila, ako cestovali karavány... vedené hviezdami, v milosrdnom chlade noci. Rozdiel medzi chladom noci a horúčavou dňa je nesmierny, v noci nám od úst odstupovala para. Kilometre ubiehali bez rátania, bez uvedomovania, hviezdy slabli, na východe sa začala rozpínať žiara. A bol ďalší deň. O 16.00 sme po početných pauzách dorazili do Leonu, v nohách sme mali 53km. Posledných 6 km cez industriálnu zónu Leonu som si predstavovala, ze telo mi visí vo vzduchu, úplne ľahké napriek 12kg batohu. A že mám nohy ľahké ako nohy divadelnej bábky, ktoré sa hýbu, ale nedržia žiadnu váhu.
Fungovalo to. Chvíľu.
Ubytovali sme sa v benediktínskom kláštore, večer som išla na modlitby sestier a pútnikov (spomínala som na vaše prežívanie, Kalis a Fortis, ale bolo to celkom fajn, jednak ste ma varovali, že to bude dlhé, takže som bola pripravená, dvak, ja som jej rozumela).
Leon je ďalším výnimočným kráľovským mestom na Camino Santiago. V leonskej katedrále sú úžasné gotické vitráže. A v kostole Sv. Isidora je panteón leonských kráľov - úžasná románska stavba s dokonale zachovanými pôvodnými freskami. A v múzeu majú úžasné skrinky z 10. - 12. stor. A majú tu dobrú zmrzlinu :-))
A internet.
Vaše maily ma veľmi potešili, ďakujem.
Wiz lav, Ariel.
