Homo sessum
Na predposlednej túre som bol asi pred trinástimi rokmi. Na poslednej som bol predvčerom*.
Medzi tými dvoma túrami sa zo mňa postupne stal homo sessum, človek sedavý. Sedím doma, v práci aj v aute, v ktorom trávim väčšinu času medzi spomenutými dvoma sedeniami. Sedím, alebo ležím, aj keď čítam. To všetko v Bratislave.
A zrazu som sa dostal na Oravu. Potreboval som jeden deň, kým som vstrebal šok z toho, že som v horách a najmä z toho, že som bez počítača. Keď som sa trochu zorientoval, povedal som si, že by bol hriech neísť s priateľmi aspoň na nejakú ľahkú túru. Ostatní tam boli už šesť dní, takže už im trochu vyprchalo nadšenie pre vrcholové výkony. To trochu vyrovnávalo môj sedavý handicap.
Povedali sme si, že vyrazíme z Ťatliakovho jazera - zatiaľ nevedno kam. Keď sme v dvoch autách dorazili na najvyššie položené povolené voľné parkovacie miesta (asi kilometer poniže horného parkoviska - bola posledná sobota letných prázdnin a ľudia si ju chceli užiť naplno), bolo asi pol dvanástej.
Tu treba stručne spomenúť zloženie našej výpravy: Evička (má niečo vyše roka), Montánia (má Evičku), Vavrínka (má foťák), Rafael (má Montániu, Evičku a batoh), Maxo (má migrénu) a ja (mám v každej ruke liter mlieka).
Vzhľadom na Evičku a na to, že pár kilometrov po asfaltke do kopca nás nijako nelákalo, rozhodli sme sa využiť miestnu kyvadlovú dopravu. Tú zabezpečuje vozidlo neurčitého typu - asi meter a pol široký autobus s prívesom, ktorý pôsobí skôr ako prerastený hračkársky vlak. Budem ho volať lokálka. Myslím, že sa tam zmestí okolo tridsať ľudí. Tento zázrak modernej techniky je poháňaný motorom na plyn, čo mu dodáva zvláštny... zvláštnu atmosféru.
Pomlčím o tom, ako sme sa nezmestili do lokálky, a budem sa venovať túre, ktorá vďaka tomu mala veľmi dlhú predohru. Najlepšie to znášala Evička, ktorú väčšinu času niesol Maxo na pleciach. Ochotne ju nosil ku všetkým tým zaujímavým veciam okolo cesty - k listom stromov, k listom vyšších kríkov, k okvetným lístkom dostatočne vysokých rastlín. Celkove to vyzeralo, že tú asfaltovú cestu traverzuje. Keď sme dorazili na Ťatliakove jazero, začali sme likvidovať zásoby jedla a uvažovať o tom, kam zamierime ďalej. Začínali sme chápať, že Maxo možno tak ochotne traverzoval cestu preto, aby sme neskôr nemali čas na serióznu túru, lebo za ten týždeň už mal dosť poriadnych zaberákov.
Nakoniec to dopadlo tak, že Evička zostala s otcom a strýkom pri Ťatliakovej chate a ja s Montániou a Vavrínkou sme šli do Smutného sedla. Podľa miestnej informačnej agentúry (stĺp so smerovkami) to má trvať dve hodiny. Povedali sme si, že jednoducho pôjdeme, a vo vhodnej chvíli sa otočíme, aby si Evička nestihla vybudovať traumu z mamkinej neprítomnosti. Uprednostníme emocionálne zdravie dieťaťa pred vyvrcholením túry.
Už po prvých desiatkach metrov som si uvedomil, že som spravil osudovú chybu - dve z mojich dvoch spoločníčok sú vyštudované telocvikárky, jedna aktívne hrá ľadový hokej a druhá je tiež v dobrej kondičke. Chvíľu som za nimi fučal a potom som im začal vysvetľovať, že keď nebudem vládať, spomalím, pôjdem svojím tempom, a keď sa budú okolo mňa vracať, otočím sa a pôjdem s nimi späť.
Nahnali ma dopredu, aby som určoval tempo ja. Ukázalo sa, že keď som prvý, idem ešte rýchlejšie, než sme šli doteraz. Tak som sa zaradil dozadu, lebo vpredu by som išiel sám proti sebe. Po ľavej strane sme mohli obdivovať nádherné úbočia s najrôznejšími odtieňmi zelenej - také by som rozhodne chcel mať pred domom - aj keď by pokojne mohli mať oproti týmto len polovičný sklon. Na pravej strane sme mali výhľad na panorámu, ktorú by som chcel zo spomenutého domu vidieť. Obidva pohľady som videl asi trikrát, lebo zvyšok cesty som sa pozeral pod nohy a vyhliadkové zastávky sme nerobili. Cestou do Smutného sedla sme museli prejsť Studenou dolinou - ktosi si povedal, že jedno miesto údolia je viac Studenou dolinou, než zvyšok doliny, a aby o tom ľudia vedeli, dal tam stĺp, ktorý ich na to upozorňuje. Tak sme zistili, že prvú časť našej túry, ktorá mala trvať trištvrte hodiny, sme zvládli za 22 minút. Dievky sa na seba pozreli a ja som presne vedel, čo povedia:
"To stíhame," a rušali sme ďalej.
Stúpanie začalo byť postupne ostrejšie, cesta ťažšia a ja som pochopil, že ten stĺp s označením doliny bol na svojom mieste preto, že nemohol byť vyššie, lebo by sa ľudia pri ňom nemali kde zastaviť a kochať sa okolím. Premávka na chodníku bola stále hustejšia (väčšina správnych turistov sa totiž už vracala z celodenných túr), a mne stále viac vadilo, že ma doma vychovali, že ľudí treba zdraviť. Svojim deťom musím vysvetliť, že kyslík je prednejší, a keď je naozaj zle, nemusia ani kývnuť hlavou.
Asi štyrikrát som zastal a tváril sa, že sa chcem napiť. V skutočnosti som vysvetľoval srdcu, že aj keď je tu pekne, musí mu stačiť to, že je tu so mnou - von z hrudného koša ho nepustím. Myslím, že niektorí oprotiidúci turisti mali trošku šok, keď zistili, že mám so sebou na túre (teraz už) iba liter trvanlivého mlieka, a väčší šok sa dostavil až vtedy, keď zistili, že z neho aj pijem...
Keď sme sa dostali pod záverečné traverzy, stretávali sme toľko oproti idúcich ľudí, že som chcel Montánii s Vavrínkou vysvetliť, že sa už môžeme otočiť, lebo hore evidentne zatvárajú. Ale dievky v tom čase boli asi päťdesiat metrov predo mnou, takže som nemal u koho lobovať.
Míňala ma usmiata staršia Poľka, z ktorej priam sršal pokoj. Chcel som jej povedať, že ja normálne nevyzerám taký vyšťavený, ale kým som nabral dych, bola odo mňa už dvadsať metrov.
Montánia s Vavrínkou boli kolegiálne a v sedle na mňa počkali, takže som mal pár minút na to, aby som sa opäť presvedčil, že Slovensko je pekné, a to priam veľmi.
Moja predstava o pokoji cestou dolu sa rozplynula, keď som videl, ako dievky cupitali dolu chodníkom. Keby Vavrínka nemala chvíľami problém s kolenom, boli by sme to asi zbehli príjemým miernym klusom.
Prišli sme na parkovisko, kde nás čakala Evička so svojimi dvoma chlapmi, a všetci sme videli to obrovské nadšenie, keď sa dcére konečne vrátila stratená matka. Nadšenie trvalo asi sekundu, lebo v závese za nami prišla na parkovisko lokálka - červeno-biela hračka v nadživotnej veľkosti.
Nabudúce pôjdem pomalšie.
* Je pravda, že medzitým som bol na jednodňovej túre v Malých karpatoch, ale to rátam skôr medzi prechádzky. ↑