Listy z Anglicka: Novší

Nazdar, ľudia,

tak po dlhom čase vám znova píšem. Tento tu mail píšem pre rôznych ľudí žijúcich v blude, tmárstve a mýte o „štýlovej anglickej krčmičke“. V prvom rade — nič také neexistuje. Prípadne, je možné, že niečo také existuje, kdesi úplne inde, vôbec nie tu v Newcastli. Mnohí ľudia vraveli:

- Jóóój, do Newcastlu ideš? Plno krčmičiek...

- No ja nie som zrovna na nejaké krčmy

- Ale to nie, to nie sú krčmy ako u nás, to sú pekné štýlové anglické krčmičky...

Pravda je taká, že figu borovú! Pajzle sú to. A ešte k tomu drahé (najlacnejšia položka, čaj, stoji 70-80 korún, ďakujem ti ho tam pekne, to sa doma môžem v čaji okúpať). Tak po poriadku. Túto príhodu som už rozpovedal bratovi, ale sa mi sem hodí, takže budem sám seba plagiarizovať. To je také slovo, čo znamená, že si budem vzájomne kradnúť myšlienky. Takže jedného krásneho dňa sa už schyľovalo k desiatej večer, a ja — neúnavný študent — potreboval som ofotiť A3ku čohosi. Bol to normálny deň, nejaká obyčajná streda alebo utorok (maximálne štvrtok). A tu som sa vydal sám proti noci s lajstrom v rukáve. (V rukave lebo fúkalo a nechcel som, aby sa pokrčilo, tak v rukáve a nie v ruke.) Čiže som šiel proti tej noci smerom od počítača v knižnici ku správcovi počítačovej siete, asi tak 20 krokov. Reku...

- Kde máme nejakú A3ku kopírku?

- Nikde.

- Kde to, prosím?

- Nikde, A3ku kopírku nemáme.

- Dobre, my síce nemáme, ale rozhodne sa A3ky kopírovať dajú, už som o tom počul.

- No, jedna je tamto, tá už ale bude zavretá, druhá je hentam, ale tam už nikto neni... a hmm... no neviem kde inde...

- Tak hádam skúsim v meste, nie? Nejaká kopírka je určite otvorená, že?

- Tak to neviem, nie som odtiaľto...

Blbí Indovia! Takže na druhákrát, a tentokrát už vážne, vykračujem nocou a hľadám kopírku. Náhodných pocestných molestujem otázkou, kde sa dá ofotiť A3ka. Tí z nich, čo rozumejú mojej otázke, nemajú ani šajnu, či sa to niekde v meste vobec dá. Tí z nich, čo akú-takú šajnu majú, svorne tvrdia, že rozhodne NIČ podobné nenájdem. Dokonca sa nájde zúfalec, ktorý sa mi snaží nanútiť svoje číslo, vraj ak nájdem, nech mu dám vedieť. Celkom tomu neverím, že by tu, v „metropole severu“ Anglicka, nebola jedna kopírka o desiatej večer. Tak teda chodím nočným Newcastlom a zisťujem nasledovné... Nielenže tu neni žiadna kopírka otvorená po desiatej (alebo po piatej, to je úplne jedno), ono tu neni vôbec nič otvorené po desiatej. Hop, počkaž! Okrem... kto by to povedal? Štýlových anglických krčmičiek! Štýlovosť buď nemá žiadna z nich, alebo ju majú všetky. Neviem presne, čo to má byť, tá štýlovosť, ale keďže všetky tieto „krčmičky“ sú rovnaké... Skrátka nazerám, jedna po druhej, do týchto krčmičiek. Naozaj, verte mi, všetky rovnaké. Pred dverami stoja traja vyhadzovači. Poznať ich podľa širokých krkov, tupých pohľadov, holých hláv, bielych košieľ a sluchátok v jednom uchu. Tí sú všade rovnakí. Ďalej okolo nich stojí skupinka 10-15 ľudí, ktorí, ako si náhodný chodec myslí, sa dovnútra nevošli. Ale nie je to celkom tak. Keby veľmi, ale naozaj veľmi chceli, tak sa vojdú. Vnútri je hromada ľudí. Tí, ktrým sa neušli miesta na sedenie, stoja. Čiže sedíte pri stole s ďalšími troma kamarátmi a ďalšími siedmimi ľuďmi, čo sa vám nakláňajú nad stôl, lebo nemajú kde inde byť. Ale keď sa postavíte, tak z toho veľa nevidíte, lebo všetko je utopené v cigaretovom (a ktoho vie akom inom) dyme. Vidieť síce nevidíte, ale zato počujete! Počujete všetko, takže vlastne nič. Ľudia po sebe ziapu ako nepríčetní, čo sa dá prisúdiť tomu, že chcú docielit, aby ich vôbec ich poslucháč, stojaci niekedy celých 30-40 centimetrov od nich, počul. Zároveň toho istého poslucháča sa spoza dymovej clony snaží osloviť akýsi hudobný interprét. Akýsi hudobný interprét má jasno v jednom - keď ho nebudú počuť, je tu zbytočne. A robí všetko preto, aby tu nebol zbytočne.

Ďalší prvok, nejasne sa predierajúci cez dymovú clonu, je veľkoplošná obrazovka s futbalovým zápasom. Tá síce nekričí decibely, ale zato kričí luxy, čo jej projektor stačí. Ľudia, ktorí stoja dosť blízko pri nej, aby ju dokázali rozlíšiť od nejasnej škvrny nikotínového oblaku, sú pri nej tak blízko, že rýchlejšie prihrávky musia sledovať otáčaním celej hlavy. Nejaký smiešny čašník by tu nemal žiadnu šancu niekam sa dostať. A ani sa nesnaží. Keď niekomu dôjde írske pivo (čo iné by tu pil?), a zároveň je najmladší pri stole (prípadne prehrá inú demokraticky zvolenú disciplínu), musí sa pekne krásne prebojovať až k pultu a objednať si ďalšie. Vravím objednať, ale v skutočnosti zrúkne na barmana tak, že keby sa to odohrávalo v tichom prostredí, tak barmana zhodí z nôh. To je tá ľahká časť úlohy. Teraz sa bude trepať naspať ku stolu (ak nejaký mal) so svojimi pivami a snažiť sa nerozliať pomedzi všetkých ostatných „zabávajúcich sa“. Pretože podľa všetkého sú tu kvôli „zábave“. Je možné, že takáto predimenzovaná forma „krčmičkovej“ zábavy je praktikovaná na severe Anglicka, kde, ako vieme, zostali zvyšky zúrivých vikingských nájazdov a zmiešali sa tu s (ne)obyčajnými Angličanmi. Ale kdeže.

Niektori z vás viete, že som navrhoval galériu vo Walese. Wales, to je taká čast Anglicka, že keď nerátame Írsko (a Jamajku), tak je to úplne najzápadnejší cípik. A ešte k tomu aj dosť južný. Takže vôbec nie sever. A tu sme boli obzrieť pľac, kde by mala stát ta galéria. A večer sme strávili v priľahlom mestecku. I našli sme „krčmičku“. Bol to trochu problém, lebo sme sa postrácali a vzapätí ponachádzali, ale nakoniec sme našli tú pravú (jedinú) krčmičku. Vošli sme dovnútra, kde vládla presne podľa očakávania tá slávna anglická „štýlová atmoška“ ako som ju predchvíľou opísal. A že ja až toľko „zábavy“ nemusím, povedal som, že idem von. A tu sa vrátim k oným 10-15 ľudom, čo stoja okolo vyhadzovačov. No tak zrazu som sa ocitol medzi nimi. Ono tí ľudia tu nestoja preto, že by sa dovnútra nezmestili — ostatne aj ja som predsa zvnútra vyšiel, takže by som sa tam hádam aj zmestil, keby som chcel — tí ľudia tu stoja preto, že sa chcú porozprávať! To je výborne. Tak sme sedeli vonku a rozprávali sme sa o futbale (práve sme prehrali s Anglickom 2:1), o galérii, o školách (keďže tam nás bolo viac inokrajcov) a boli sme účastní krčmičkovania.

Keď vám niekto bude zasa vesať na nos báchorky o štýlových anglických krčmičkách, neverte! Turistov nalákať, na to by ich bolo!

Ako vravím, pajzle sa to!

 

majtesafajn,

erik, alnoth, atd.