Listy z USA: Ešte novší

Nazdar, ľudia,

po mnohých plastovplných dňoch vám posielam (zrejme) posledný mail. Napínavo pracujem stále tam isto. Akurát som trochu pribrzdil v rozlete. Moja privilegované postavenie človeka využívajúceho nadčasy bolo pozastavené do odvolania. Neviem prečo. Po šiestich dňoch tohto skvelého privilégia, a teda po šesťdesiatich odpracovaných hodinách, mi povedali, že ja už teda radšej nemusím chodiť na tie nadčasy, a to až kým mi nepovedia, že „už môžem“. Takže tak beží život v plastovej továrni, ale poďme ďalej. Tak najprv novinky. Minulý týždeň sa mi podaril novž svetovž traťový rekord dom — práca. Bolo to v pondelok a spravil som to za dvadsať minút, čo pri pôvodných štyridsiatich piatich minúutach je skvelý výkon. Pripisujem to hlavne týmto veciam: dofúkal som si pneumatiky, opravil som neposlušný prehadzovač, moja forma sa neustále zlepšuje. No a tiež v ten deň fúkal mimoriadne kvalitný vietor, čo do všetkého. Čo do rýchlosti, čo do teploty, ale hlavne čo do smeru. A v Európe zúria povodne. Ale to asi už niektorí z vás vedia. Už-už sa zdá, že budem len tak tliapať o počasí — a preto som vlastne nenapísal skorej — nebolo čo. Či skôr, nemal som to v hlave rozležané. Či uležané? To je jedno, ale dnes to už mám.

Čo sa týka tejto tu Ameriky, ako ju volajú... Niečo sa mi na nej furt nezdalo, ale tak nejako som to nevedel pomenovať pravým menom. Vlastne som to vôbec nevedel pomenovať nijakým menom. Stále mi niečo neštimovalo, niečo sa mi nepozdávalo, a pritom všetko tu funguje, život beží. No dobre, tak bez tých pompéznych rečí okolo, na celom tomto „novom svete“ mi vadí, že je to hračkárska krajina. S týmto výrazom som celkom spokojný... Hračkárska krajina. Ako keď máte normálne auto, a potom hračkárske. Alebo hodinky. Alebo krajinu. Tak Amerika je hračkárska krajina. To mi napadlo, keď sme boli cez víkend až tam hore na severe pri kanadskej hranici. A v malom mestečku Thief River Falls (ani to nehľadajte) som videl na stene jedného domu (či čo to bolo) nápis „John's café“. Bola to červená neónka a 's nefungovalo. Ale nejde o to. Názov síce nie je najoriginálnejší na svete, ale je to prvá (a jediná) reštaurácia, čo som tu videl, čo nie je vsade. Nie je súčasťou nejakej megasiete stravovacích zariadení po celých USA. Všetko tu má svoju sieť. Respektíve všetko je pobočka čohosi iného. Reštaurácie, hotely, benzínky, kvetinárstva, servisy, úplne všetko. A to robí z Ameriky hračkársku krajinu. V podstate človek nemá prečo cestovať po Amerike. Sú iba tri dôvody: za prácou, alebo kvôli prírode. No dobre, štyri, ešte aj za niekým, kto býva niekde inde. Lebo inak je všade všetko rovnaké. Precestujete dva, tri, štyri dni autom a vystúpite... a... je tu vaša obľúbená sendvičáreň, váš obľúbený hotel, vaša obľúbená benzínka, vaše obľúbené telekomunikácie, vo vašej obľúbenej kolkárni, ľudia hovoria vaším obľúbeným jazykom, vaše obľúbené všetko. No áno, vyzerá to inak, lebo tam, odkiaľ ste prišli, je benzínka naľavo od cesty a hotel nie je hneď pri sendvičárni, ako tu... Je to ako lego. Je to síce trošku inak rozhádzané, ale majú tu moju žltú kocku, modrú kocku, oooh a aj moje obľúbené červené koliesko. Toľko k urbanizmu. Vlastne nie. Mesto. Američania nevedia postaviť mesto. Hrali ste niekedy hru Simcity? No, tak Amerika je Simcity. Ako by som to... Nechajme to, lebo to nedopíšem nikdy, americká architektúra potrebuje svoj vlastný žalospev.

Takže toto je vo veľkých dimenziách, ale Amerika je hračkárska aj na oveľa nižšej úrovni. Všetko je tu zjednodusené do posledného možného kroku. Autá s dvoma pedálmi ako v autodróme, mikrovlnky s gombíkmy, ktoré na vkusnom malom obrázku (akejsi ikonke) znázorňujú, aké jedlo dokážu pripraviť, atď. Tieto mikrovlnkové gombíky sú dosť zaujímavé. Napríklad máte na mikrovlnke gombík „pizza“, „pukance“, „špagety“ a podľa toho, čo si prečítate na alobalovom obale vášho najbližšieho pokrmu, stláčate gombíky. Niektorí skutočni majstri séfkuchári vedia, že napríklad pizza + pukance + pukance = vajce na tvrdo. Ale to je samozrejme iba úzka spička odborníkov. Keď si chcete „upiecť“ cookies, tak si kúpite cesto (so všetkými prísadami, samozrejme), doma ho opatrne vyberiete z puzdra, ktoré znehodnotíte a vzápätí vložíte cesto na plech, vrazíte do rúry a stlačíte gombík „cookies“. (Tie staré modely mali síce voľakedy gombíky na teplotu a čas, ale kto by si to všetko pamätal, že?) No a čo sa týmto stane, je to, že keď ste si kúpili toto cesto, dajme tomu v cubfoods v Minneapolis v Minnesote, tak ste práve stvorili navlas rovnaké koláčiky, ako tá milá pani v San Franciscu, alebo v Orlande, alebo v Seattli, alebo.... hračkárska krajina.

S tými autami na dva pedále je to tiež sranda. (Odhliadnuc od toho, ze päťlitrový motor v tom aute síce nevyvinie žiadne závratné rýchlosti, ale keby ste chceli, tak s ním pokojne môžete poorať menšie pole.) Samozrejme, prevodovka je automatická, to je bez debaty. Zaradíte D (drive) a motor vám nezdochne, nemusíte radiť, stačí pridávať a uberať plyn. Občas pribrzdiť. Ale keď cestujete niekam ďalej, tak to by bolo príliš namáhavé, ako aj sami chápete. Takže je tu ešte všemocný gombík. Stlačíte gombík a nemusíte namáhavo manuálne držať nohu na plyne, lebo auto ide konštantnou rýchlosťou. Vám, obmedzeným Európanom sa môže zdať, že to je hlúposť. Už vás počujem ako vravíte: ale čo keď treba pribrzdiť? Alebo predbiehať? Odpoveď je jednoduchá. Netreba. Pretoze keď všetci na diaľnici majú stlačený gombík... a veruže majú. To červené auto 500 metrov pred vami tam bude aj o tri hodiny, keď sa budete chystať zísť z diaľnice... hračkárska krajina.

Staré pravidlo, ktoré verím, že má dosť veľa do seba, sa vo vede volá Occamova britva (alebo tak voľajako), sa tu v normálnej reči vola 'the k.i.s.s. rule' (Keep It Simple, Stupid!). A snaha toho hesla je, nekomplikovať veci, ale hľadať najjednoduchšie riešenia. Teda, ak tomu správne rozumiem. Tu, v hračkárskej krajine sa im to podarilo do takej miery, že pomaly nemôžete ísť nikam, kde by vás mohlo niečo zaskočiť. Všetko je dopredu jasné. Presne tie isté aktivity, šaty, jedlo, hudbu, čo len chcete, nájdete aj v meste o desať alebo tisícpäťsto míľ ďalej. A preto je to hračkárske, a nie naozajstné.

Vlastne toto všetko vám píšem úplne zbytočne. Pretože tí z vás (99%), ktorí si toto čítate vo Windowsoch viete presne, o čom hovorím. Keď ste sa hocikedy stretli s nejakým problémom, ktorý vyzeral tak, že Windows zaspal (odtiaľ jeho prezyvka Windoze) a jediné, čo vám radil bolo kontaktovat Microsoft alebo vášho miestneho predajcu... Presne to by spravil American. A predajca by zadychčaný dobehol a problém vyriešil s bravúrou Američanom vlastnou — tým, že by vám zobral počítač a daroval nový, zaručene funkčný. Kto vie, čo by spravil Američan, ktorý by sa práve nachádzal dajme tomu... no budme exotickí.... na Slovensku? Možno by v Martine vyhorenú žiarovku išiel kúpiť do Bratislavy... (tí z vás, čo viete, o kom je reč, nemusíte to šíriť ďalej, je to koniec-koncov hračkársky Američan.)



majtesafajn,

erik, alnoth, atd.

 

Pár dní pred odchodom z hračkárskej krajiny navštívim Mall of America. Je to najväčšie oné v Amerike. Obchodný dom? Shopping center? Neviem ako sa to volá po našom... Taká blbosť ako Polus alebo Aupark v Bratislave. Tu to majú v Minneapolise. Ak niečo neskutočne inšpirujúce zaregistrujem, tak sa možno ozvem, ale nepočítajte s tým.