Listy z Anglicka: Starý

Nazdar, ľudia,

ako mi bolo povedané, praženicu dávno robiť viete a nemusím vám o tom už nič „nové“ prezrádzať. A rovnako vám ani neprezradím, že najlepší (a jediný) spôsob úpravy tých nenormálnych anglických párkov je grilovanie. Namiesto toho napíšem čosi o urbánnej štruktúre, ktorú tu obývam. Takže Newcastle. Sir Terry Ferrel, žiariaca hviezda modernej anglickej architektúry, študoval na tej istej univerzite ako teraz ja a okrem toho postavil polovicu Newcastlu a štvrtinu Hongkongu (tú, čo mu prenechal Foster). No ale k veci. Okrem tých pár nových vecí od Ferrela, je Newcastle typicky tehličkovo anglický. Celkovo však vplyv nových solitérov v homogénnej zástavbe industriálneho centra severu však poskytuje zaujímavu... Nie, nie, tadeto cesta k nejakým zmysluplným informáciám nevedie. Pôjdem teda radšej na nákup a popri tom vlastne prejdem celé centrum — áno, je to možné, sú mestá, ktoré majú menšie „centrum“ ako Bratislava. A štartujem na pôde univerzity a vydávam sa smerom do centra.

Takže prechádzam cez cestu, hľadiac pritom nesprávnym smerom — smerom odkiaľ tu prichádzajú autá, prejdem pár metrov popri dajakom večne prázdnom kostole, ešte jedna cesta a som tu — pešia zóna. Prvá vec, čo mi skoro vybije oči, je zastávka metra „Haymarket“. To je dobré, orientačne, stretávačne, dopravne a všelijako inak významny bod. Nič zvláštne, diera do zeme s hromadou schodov. Pokračujem ďalej, kam ma vlečie dav a už tu je on. On je tu vždy. Každý deň, celý deň. Stojí, hľadí kamsi do diaľky, pohľad zastretý, postoj stabilný a stojí a drží. Drží obrovskú ceduľu, na ktorej je šípka ukazujúca do bočnej uličky, ktorá sa vôbec netvári ako súčasť pešej alebo akejkoľvek inej zóny. Pod šípkou je názov cd-čkového obchodu „Steel Wheels“ - vraj, najlepšie ceny v meste! A skutočne, podľa cien na anglické pomery, sa pravdepodobne jedná o priekupnika s lopkami. V normálnej slovenčine sa to tuším volá kradnutý tovar. On tu ešte furt stojí, zaseknutý v povele „priamo hľad!“. Odkedy som prišiel, zmenil sa akurát v tom, že teraz má rukavice. Idem ďalej, však jeho si môžem obzerať, kedy sa mi zachce. Idem teda ďalej, trochu do kopca, naozaj len kúsok a mierne, a potom už len dole. Hore na „kopci“ (to, že sa jedná o kopec, viem len z toho, že keď som tadiaľto šiel na korčuliach, tak sa mi ťažšie išlo jedným smerom a ľahsie gúľalo druhým) sú zasa tie dva repráky a reťaz na zemi. Reťaz na zemi je tam preto, aby ľudia nešliapali po performerovi, ktorý sa snaži zarobiť pár libier. Asi by skôr mohol pribrať pár libier. Vždy, keď čosi predvádza, tak je do polpása holý, zrejme to ma zvýšiť popularitu a dôveryhodnosť čísla, keď si líha na klincovú posteľ. Okrem toho ležania, hrá pantomímu, z tých podlhovastých balónov vyrába všelijaké tvary, žongluje a vôbec všemožne sa snaží ľudí upútať. Aha, to ste si nevšimli — má zelené vlasy. No nič, idem ďalej však ho poznám, nič nové odvčera nenatrénoval.

Idem ešte ďalej. Ešte pár krokov... a... áno, už ju počuť. Harmonikárka s čudne naklonenou hlavou vyludzuje kadejaké východoeurópske melódie. Ešte som si ju celkom nezaškatuľkoval, v hre je stále Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Moldavsko a Ukrajina. Mozno Bielorusko. Vždy má na sebe ošúchanú vetrovku voľakedy pestrých farieb a teplákové nohavice. Tak sa na chvíľu pristavím, popočúvam. Umelkyňa sa na mňa povzbudivo usmeje, ale omyl, mincí sa od tohto turistu nedočká. Tak nič. Idem zasa ďalej. Výkrik ma takmer zhodil z nôh, ale ustál som to, ten ziapač ma vždy prekvapí. Ľstivo si posúva svoju bedňu s novinami v najhustejších davoch a v prísne nepravidelných intervaloch vykrikuje svoju ponuku — The Chronicle — po nič netušiacich občanoch. Nič netušiaci občania sa strhávajú a lapajú po dychu, čo je chyba, mali by šlapať ďalej a riesiť svoj šok neskôr, inak skončia s novinami v taške a nastrčenou dlaňou očakávajúcou svoje peniaze. Opúšťam zákerného kamelota a blížim sa k zdroju akejsi... pravdepodobne „hudby“. Tieto zvuky sa valia otvormi v ohyzdnej budove, hlavne teda jej mnohými a do posledných rozďavenými dverami. Velikánsky nápis „Virgin Megastore“ v dúhových farbách, zvláštne naaranžované neónky rôznych tvarov a farieb (bez rozdielu však bezúčelne), samotná „hudba“ a rôzne iné prvky tejto komerčnej aktivity sa očividne snažia odpudiť kohokoľvek. Úplne najodpudivejšie sú ceny cédéčok, hlavne ak bol človek predtým v Steel Wheels. Rýchlo preč. Tu sa však končí ulica, takže žiadne rýchlo preč sa nekoná.

Naopak, koná sa náročné vpravobok, pomedzi zástavku autobusu, cestu a zastávku metra sa dostávam na dalšiu časť pešej. Vyzerá prázdna. To ona vždy. Asi preto, že je obrovská dokopy a nič tu neni, tak kto by sem chodil? Je tu „monument“. Monument je zároveň názov námestia, sochy, zastávky metra a určite aj nejakých obchodov, čo ti sú. Monument samotný je vysočizný stĺp so sochou nejakého dejateľa navrchu. Dejateľ je tak vysoko, že ho odtiaľto nevidno a treba si poodstúpiť. Asi tak 600 metrov. Pod ním je taký plácok, na ktorom zvykne občas koncertovat zaujímavá kapela v zložení bubeník00, bubeník01, bubeník02, bubeník03, atď... až po bubeník17 — su dobrí. Tak už som sa napocúval bubnovania a idem ďalej. Už tu neni veľmi čo vidieť, dav je riedky, pešia zóna sa končí. Ale ešte než to stihne, je tu vchod do vnútrobloku. Neviem, ako sa to povie slušne, proste vnútroblok. A vo vnútrobloku je trh. A tam som práve vošiel. Je to výborný trh. Mäsiari, zeleninári, cukrári a všelijakí iní -ári. Ceny lepšie ako v samoške a výber tiež. V schizofrenickej snahe vyhovieť každému sú všetky ceny písané v librách za libru aj v librách za kilo. (Mohli by si radšej rozmyslieť, či nestojí za námahu mať iné meno jednotky hmotnosti než meno meny.) Ale oni si to nerozmyslia a radšej mnohí uvadzajú cenu v penciach. Čo je celkom praktické. Keď budete v Anglicku na trhu nezľaknite sa trojciferných cien.

A to je už naozaj koniec centra. Ešte sa dá ísť ďalej dole ulicou, a tu sú supermarkety kde 98% študentov nakupuje všetko jedlo, ale tu už neni po turistoch a muzikantoch ani smrad.

Toľko malebné (neviem, či malebné, ja by som to nemaľoval...) centrum Newcastlu. Ešte majú jeden starý starý kostol, akosi ďalej od tohto celého a to je už naozaj všetko. V Newcastli neni hrad. Je to na smiech, ale fakt tu neni. Nejaké Zvyšky hradieb, to hej. Ale z univerzity sa dá ísť aj opačným smerom ako do centra. A tým smerom som práve šiel interviewovať sa ohľadom toho, že som si hľadal prácu, no nie? No áno. Štvrť sa volá Fenham (nanič vám to nebude, ale tak sa to volá, tak čo?) a je to emigrantská stvrť. Nie utečenecká! ...emigrantská! Utečenci bývajú v táboroch, nie v štvrtiach. Ide o to, že emigranti sa nesnažia systém zneužívať na tých pár týždňov, čo systému trvá, kým zistí, že tu nemajú čo hľadať — ako utečenci, ale naopak, emigranti sa snažia do systému zapadnúť. Čo znamená, že v emigrantskej štvrti, aj keď chudobnej, sa snažia z toho vyllcť maximum. Je tu strašná spústa obchodov a obchodíkov. Väčšina z nich hlása, že sa tu predáva „continental food“. Čo znamená „europske jedlo“. Európske jedlo zasa znamená arabské, turecké, čínske ale predovšetkým indické polotovary. Podľa mňa, čo tu nenájdete na nejakej zastrčenej poličke, to sa jesť nedá. Je tu všetko. Od medových plástov (nie medu, celých plástov) z Nepálu, cez marocky kuskus, indické masaly po čerstvé ryby záhadných tvarov, palmový olej, granátové jablká, ryžovú múku... no všetko. To si všimnete, keď vojdete, ale tiež si všimnete, že sa na vás majiteľ pozerá čudne. A to preto, lebo toto nie je žiadna hračkárska krajina a už vôbec nie hračkárska štvrť. Je to preto, lebo majitel krámku — Hasan — svojích zákazníkov pozná a vy nie ste jeden z nich. A to je práve dobré, lebo keď sa stanete jedným z nich, tak prídete ako do svojho. Tak ako všetci ostatní v obchodíku okrem vás. Chodia si, prehŕňajú sa vo všetkom, hádajú sa s Hasanom, Hasan sa nedá, nakoniec si dačo vezmú zahulákajú Hasanovi niečo v tom zmysle, že zaplatia nabudúce a zmiznú. Toto všetko som si samozrejme vymyslel, lebo nemám ani najmenšiu šajnu o tom, čo to vlastne trepú, lebo neviem ani hindsky ani turecky ani arabsky.

Je to tu oveľa príjemnejšie ako v centre, oveľa menej hračkárske. Ten veľký zamastený chlap za pultom v „Joe's Meats“ má veľkú šancu byť Joe samotný — ten istý Joe, čo obýva bytík nad mäsiarstvom. Ľudia tu nosia podobné háby ako ich súkmeňovci v centre, ibaže sú špinavé, zaplátané a obnosené. Indky tu nenosia sárí preto, aby vyzerali ako Indky (ako v indických reštikách v centre), ale preto ze SÚ Indky. A keffiyah tu vidite ľuďom na krku nie preto, že chcú, aby ste im podpísali petíciu za slobodnú palestínu (ako v centre), ale preto, že SÚ z Palestíny. Otlčené mangá v debničke nie sú nato, aby cudzinci nad nimi ochkali, ale preto, že Nigérijčania ich kúpia, aj keď nebudú prvotriedne, a nie preto aby ochutnali to čudné ovocie, ale preto, že podľa nich sa bez manga byť nedá.

 

majtesafajn,

erik, alnoth, atd.