Listy z Anglicka: Najnovší

Nazdar, ľudia,

môj čas na upršanom ostrove sa kráti, tak som si povedal, že ešte čosi napíšem. Napíšem Vám o Agličanoch, aby ste vedeli. O týchto ľuďoch sa totiž šíria rôzne zvesti a treba ich uviesť na pravú mieru. (Žiadne stopy, palce, míle a libry.) O typických anglických krčmičkách som už svoje povedal, ale určite ste v súvislosti s Angličanmi počuli všelijaké iné smelé tvrdenia typu: „suchý anglický humor“, „s kľudom Angličana“, „anglické raňajky“, alebo trebárs „čaj o piatej“. Tak to sú všetko hlúposti a za mak pravdy na nich neni. Slovenský humor neni o nič vlhkejší než anglický, ľudia sú tu kľudní ktorí ako, raňajkujú, čo práve nájdu v chladničke a čaj síce kedy-tedy pijú, ale pravidelne hocikedy — vôbec nie práve o piatej.

Čosi sa tu však objavuje ako typicky anglické. Teda okrem účesov, o ktorých platí — čím blbší, tým lepší. Aby som sa už k tomu dostal, napíšem Vám čosi o vandalizme typicky anglickom. To je podľa mňa najvýraznejšia národnostná črta. Taliani sú temperamentní, Nemci majú radi pivo, Číňania su úctiví, Angličania sú vandali. Každý sme nejaký, jeden je takový, druhý je makový. Ten vysoký, ten plešatý, ten Angličan — vandal. Čo aký predmet nepozorne umiestnený v časti s častym výskytom Angličanov, ledabolo vyhotovený z niečoho iného ako titanu, neprivarený ku koľajnici alebo ponechaný len tak, vôbec nie pod vysokým napätím — tomu sa niečo stane. Buďto zmizne a objaví sa v strede križovatky, zmení tvar a farbu do tej miery, že je nemožné určiť jeho pôvodnú funkciu, prípadne sa doňho aspoň kopne, a keď z neho vďaka tomu ubudne — o to lepšie! Pre účely tohto textu som si rozdelil bežných Angličanov na autíčkárov, humoristov a tých druhých (pozn. red.: tretích).

Autíčkári

Aby ste ma nenapadli, že to len tak tliacham do hmly, použijem rôzne útržky a úlomky z reálneho života v Anglicku. Najsamprv spolužiak Mario z Nemecka. Jazdil tu splašene zo strany na stranu v hluku policajných sirén, kým si zvykol na anglické pravidlo o cestovaní na nesprávnej strane cesty, ale potom to už bola jedna báseň. (Inak, čo je lepšie — jedna báseň, alebo jedna radosť? Nevedel som, čo sem mám dať, nakoniec teda tú báseň.) Až kým sa mu neroztrhlo spojkove lanko a motorka zhasla. Ako to už býva, všetky servisy boli práve vtedy postavené úplne inde. Tak motorku zamkol na tmavom neznámom mieste a šiel domov pešo s chytrým plánom zakúpiť lanko nové, neroztrhnuté, a neskôr sa s ním vrátiť k motorke. Vraj sa na nej nedalo jazdiť. Bežní Angličania sú asi lepší motorkári ako Nemci, lebo im sa to podarilo. Pojazdili na motorke bez spojky blízke okolie, do čoho mohli nabúrali, a keď motor definitívne zlyhal, nechali mŕtvu motorku ležať na ceste, žiadne ceremónie. Len tak.

Alebo iné. Nejaký človek zaparkoval svoje (?) auto na úplne nevhodnom mieste. Síce na takom, kde policajti príliš nekontrolujú parkovné, ale zasa na takom, kde sa za tmavých nocí dokáže vyzrážať tma mimoriadnych kvalít. No a nechal tam to auto dlho, celé týždne. Postupne z neho ubúdali rôzne časti, začínajúc končatinami drzo sa demonštrujúcimi do priestoru — stieračmi, anténami, zrkadlami… a ich úlomky zasa pribúdali na zemi okolo. Tu si všimneme rozdiel medzi Angličanom a vandalom tuzemským. Angličan je hrdý vandal, ničiaci veci pre ničenie samotné. U nás, keď niekto zaparkuje auto alebo motorku na nevhodnom mieste na dlhší čas (niekedy aj celých 5 minút), vráti sa a nenájde vôbec nič, žiadne úlomky, proste nič. Jeho auto je medzitým dvakrát prestriekané, trikrát predané a človek, čo ho vlastní odprisahá, že mu verne slúži už celé roky.

Minule idem takto z knižnice domov okolo polnoci, keď tu zrazu, skupina bežných opitých Angličanov. (To je síce ako povedať „keď tu zrazu, dva litre mokrej vody“ — každému je jasné, že Angličania o polnoci sú zároveň opití Angličania.) Ako tak šli ulickou, zrazu jeden z nich — mimoriadne otvorená myseľ — prijal chvíľkové nutkanie svojho zmäteného mozočku za svoje a vyhodnotil ho ako dobrý nápad. Vzápätí sa radostne rozbehol v ústrety zaparkovanému autu a skočil mu na kapotu. Akiste motivovaný nejakým akčným filmom, jeho koordinačné schopnosti však boli pre všetkých divákov sklamaním. Dopadol zadkom na kapotu a prevalil sa chrbtom na predné sklo — nohy všade naokolo. Nič pekného. Kapotu preliačil, predné sklo ozdobil krásnou pavučinou puklín a odrazil spätné zrkadlo. Privolaná policajná hliadka si zaznačila čosi do notesu, zašušlala čosi do vysielačky a odišla opačným smerom ako vandal. Privolané policajné hliadky sú asi rovnaké všade na svete.

Humoristi

Sú to milí vandali, s citom pre nečakané súvislosti a s dávkou fantázie. Žiaľ, sú podľa mojích pozorovaní v menšine. Tradičným cieľom útokov býva masívny (skutočne hrmotný a obézny) stojan na bicykle, pôvodne pripevnený k zemeguli ôsmimi smiešnymi šróbami — keď sa zo šesť ľudí zaprie, tak musia povoliť! Vzápätí sa stojan na bicykle poobzerá a v návale slobody sa pokúsi preskočiť asi 2,5 metrový plot, ktorý je ukončený mocnými kovovými hrotmi. Toto sa mu väčšinou nepodarí a zostáva v rôznych polohách zakliesnený na polceste z otroctva univerzitného areálu. Čerešničkou na torte je potom samozrejme ten bicykel, ktorý ešte stále smutne visí za jedno koleso na stojane.

Aktivistov tejto skupiny je možné zaregistrovať aj v centre mesta. Ich akcie sú často ukážkami legendárnych fyzických schopností bežných opitých Angličanov. V centre mesta je socha, ako to býva aj v iných mestách. Dokonca súsošie. Skupinka menších sôch zhrčených okolo stĺpa (okrem kompozície, zrejme aj kvôli stabilite celého kunst-stucku) a na stĺpe dejateľ najdôležitejší, v póze majestátnej, v bronze ulapený. Veď to poznáte. Dohromady päť sôch plus nejaké tie cafrnky okolo. Jedného dňa sa toto dôstojné dielo dočkalo nečakaného zlepšenia. Zrejme sa bežnému Angičanovi uľútostilo sôch, že musia trpieť rozmary bežného anglického počasia a rozhodol sa poskytnúť sochám aspoň akú-takú ochranu pred dažďom. Všetkých päť kovových hrdinov, vrátane vládcu sllpa, obdaroval novými, krásnymi červeno-bielymi klobúkmi — kužeľmi, pôvodne držiacimi dopravu v bezpečnej vzdialenosti od neďalekej stavby. Sochy s dopravnými kužeľmi na hlavách. Zopár dní vážne hľadeli na fotiacich turistov, kým ich zodpovedné orgány znovu nevystavili dažďu.

Autíčkári, humoristi, či iné skupiny sú síce tradičným a bežným folklórom, ale čo ma fascinuje, je anglická tichá nenávisť voči pouličným lampám. Don Quijot mal veterné mlyny, bežný Angličan má pouličné lampy. Nedávno som bol svedkom toho ako dopadla idea naivného dizajnéra, ktorý navrhol štíhly hliníkovy stĺp s guľatou lampou na vrchole. Lampu sa neznámym Angličanom podarilo ohnúť asi 20 cm nad zemou. Keď vravím ohnúť, nemám na mysli nijaké pohľadnice so šikmou vežou — táto lampa bola ohnutá o 90 stupňov, takže sa nikam netýčila, placho sa plazila nad zemou. Čím sa zrejme splnil sen oných neznámych bežných Angličanov — konečne mohli nenávidenej lampe poskákať po tej jej sprostej sklenenej hlave. Čo vzápätí vykonali. Lampu o pár dní akísi drevorubači odrezali a nechali len kratučký hliníkovy kýpeť a pár drôtov trčať zo zeme. Pár dní na to odstránili aj tento pník spolu s koreňom bývalej lampy a zostala tam v chodníku diera ako keď vytrhnú zub. Nedávno sa aj táto rana zahojila krásnym novým asfaltom. Tá hliníková lampa bol skrátka blbý nápad hneď od začiatku…

Jedna lastovička leto nerobí, jedna lampa s rozdupanou hlavou ešte nie je nijaký trvalý trend. Pár metrov od môjho okna je cesta. Za tou cestou je lúka, vlastne pasienok. Krížom-krážom cezeň vedú dve cestičky. Tieto sú bona fide lemované historizoidnými lampami, vrhajúc svetlo na svet študentom, ktorí sa za hlbokých nocí vydávajú na cestu do svojich domovov — intrákov na druhej strane pasienku. Raz som za jednej podobne hlbokej noci znovu prehrával šachovú partiu s počítačom, keď tu zrazu počujem: „klink…….cink…..klink….cink…klink.cink klinkcinkklinkcink…hahhahahahahahhaa“. Keď sa to zopakovalo asi trikrát, na štvrtý som neodolal a pozrel som z okna. Pozrel som a videl som. Náhodní Angličania vypínali lampy svietiace im na cestu. Pouličná lampa sa vypína nasledovne: vezmeš dvoch bežných Angličanov a postavíš ich proti sebe tak, aby lampa bola v strede medzi nimi. Bežní Angličania uchopia lampu pevne do rúk a striedavo ju ťahajú k sebe. Zo začiatku je to ledva badateľný pohyb, ale postupne sa lampa rozkymáca a jej svetielko veselo kmitá hlbokou nocou. Až kým nekmitne priďaleko a ďalej už kmitá lampa bez svetielka, čo je signálom pre víťazný smiech. Dvaja bežní Angličania sú schopní zhasnúť jednu lampu každé dva až tri ťahy v strednej fáze šachovej partie.

majtesafajn,

erik, alnoth, atd.

Poznámka redaktora

Spojené kráľovstvo sa v minulosti snažila uchrániť pred vandalmi svoju infraštruktúru a kultúrne pamiatky tým, že bežných Angličanov posielalo na dobyvateľské výpravy do celého sveta. Znamenalo to masový úhyn pouličných lámp v okupovaných územiach a presun mnohých kultúrnych pamiatok do Británie, aby nahradili to, čo Angličania rozbili.