Tu je text od Slovenky zo Slovenky. Ak máte pocit, že popis z asi 700km dlhej pešej cesty by mohol byť trošku osobnejší prečítajte si mejly autorky priateľom.

Cesta na koniec sveta.

Kedysi dávno v stredoveku oznámili Joannesovi, že sudca bol k nemu milosrdný a za svoj čin neodvisne, ale musí vykonať púť k hrobu svätého Jakuba. Mladík sa zľakol. Počul o tom, že cesta do španielskeho Santiaga de Compostela, tretieho najsvätejšieho mesta kresťanského sveta, hneď po Jeruzaleme a Ríme, je plná nebezpečenstiev. Že mnohí pútnici sa z nej nikdy nevrátia, lebo ich zožerú vlci, zabijú zbojníci alebo umrú na dlhom úmornom pochode cez horské sedlá Pyrenejí a nekonečné pláne Kastílie. Ale Joannes nemal na výber. A tak sa z malej francúzskej dediny vydal na púť, na Camino Santiago.

Fidel: Pútnik

Podľa starej tradície, jeden z dvanástich apoštolov, Jakub starší, hlásal na Ibérijskom polostrove evanjelium. Po jeho smrti ho učeníci pochovali v dnešnej Galícii. Na miesto pochovania sa zabudlo.V 9str. videl pustovník Pelayo tajomné svetlá nad poľom a vo sne sa mu zjavil apoštol Jakub, ktorý ho požiadal, aby vykopal jeho hrob. Nad hrobom postavil miestny biskup kostol, ku ktorému chodilo čoraz viac pútnikov zo všetkých krajín Európy a okolo ktorého vyrástlo veľké mesto, Santiago de Compostela. Dodnes vedie do Santiaga viac stredovekých ciest, ale najznámejšou je francúzska, ktorá ide cez Pyreneje do Roncesvalles. Miestami naväzuje na pozostatky starovekej cesty medzi rímskymi vojenskými stanicami, alebo využíva staré keltské chodníky. Putovanie vrcholilo v 10.-13. str., kedy pozdĺž pútnickej trasy vznikali mestá, kláštory, útulky pre pútnikov. V 18.str. nastal vplyvom politických podmienok úpadok, ale nikdy nedošlo k prerušeniu putovania.

Santiago – Jakub – sa stal patrónom Španielska, zjednocujúcim prvkom dovtedy rozdelených kresťanských kráľovstiev a božím poslom v boji proti Arabom, ktorí od 8str. n.l. okupovali značnú časť Španielska. Úspešná reconquista – znovudobitie strateného územia, ktorej zavŕšením bolo zjednotenie Španielska za čias Izabely Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho, začala v 9 str. v mene Santiaga Maurobijca.

Tisíc rokov po Joannesovi kráčam po francúzskej ceste, ktorou prešli státisíce pútnikov, králi a svätí, dobrodruhovia a podvodníci. Fascinuje ma, že stúpam na rovnaké kamene, ako kedysi Izabela Kastílska alebo František z Assisi. Moja cesta začala v Roncesvalles, malej kamennej dedinke v španielskych Pyrenejách, kde som v gotickom kostole z 13str. dostala pútnicke požehnanie, ktoré sa nezmenené opakuje od stredoveku. V miestnom hostinci som sa zoznámila s inými pútnikmi, z ktorých sa počas nasledujúceho mesiaca stane moja “camino rodina”. Dnešní pútnici sú obyčajní ľudia, ktorí okrem cesty nemajú nič spoločného. Sú každého veku, národnosti, vzdelania a náboženstva. Niektorí túto vyše 700km trasu po severe Španielska berú ako športový výkon, iný ako kultúrno-poznávací itinerár. Ale väčšina to považuje za skúsenosť mimo normálny rytmus, priestor a spôsob rozmýšľania. Za možnosť ponoriť sa v samote a tichu do vnútorného hľadania, ale aj za možnosť stretnutí so zaujímavými ľuďmi a spoločného zdielania. Medzi pútnikmi sa vytvára silný pocit spolupatričnosti, nakoľko spoločne zdieľajú námahu, bolesť, ale aj drobné radosti ako spoločné jedlo a nápoj. Vznikajú “rodiny”, v ktorých sa rozpráva bizarnou zmesou minimálne 2-3 jazykov.

Cez zelené kopce a horské dediny, po ceste prehľadne značenej žltými šípkami a znakmi mušle, sme sa dostali do Pamplony, bývalého hlavného mesta navarského kráľovstva. Pamplona je známa slávnosťami Fiesta de San Fermín, počas ktorých vyhradenými ulicami mesta naháňajú býky odvážnych obyvateľov. V Navarre vedie cesta cez dediny s nádhernými kostolmi z románskeho a gotického obdobia. V každej dedine je fontána s pitnou vodou, až na Fuente de Irache, v ktorej namiesto vody tečie červené víno. Mohli sme ho zadarmo vypiť, koľko sme chceli, ale nápis nad fontánou nám zakazoval naplniť si ním flaše. Na poriadok dozerala nainštalovaná webová kamera. Nasledujúci deň nám vŕšky pokryté nízkym viničom pripomenuli, že sme prešli do provincie La Rioja. Aj mimo Španielska je známa produkciou mimoriadne kvalitného vína. V mestečku Santo Domingo de la Calzada sa nám v kostole zdalo, že počujeme kotkodákať sliepku. A naozaj, na bočnom oltári boli v zlatej klietke umiestnené dve živé kurčatá, ktoré pripomínajú zázrak, ktorý sa v mestečku odohral v 14.str.

V minulosti bol prechod cez hory Montes de Oca, kde na pútnikov striehli zbojníci, jedným z najnebezpečnejších miest cesty. Aj preto tam San Juan de Ortega založil kostol s útulkom pre pútnikov. O kostol sa dnes stará kňaz Don José María. Je nadšený pre Camino. Počas rozhovoru nám povedal, že nie my sme sa vybrali na cestu, ale Camino - cesta si vyvolila nás. A pozval všetkých na vynikajúcu cesnakovú polievku. Hoci je putovanie fyzicky náročné, oveľa viac závisí na vnútornom presvedčení než na kondičke. Ešte nie sme ani v strede, bolia nás nohy, nabehli nám pľuzgiere a predstava zvyšných kilometrov je demoralizujúca. Ale ľudia, ako Don José María, nám pomáhajú kráčať ďalej. Významnou zastávkou na našej ceste je Burgos, kde v  katedrále s úžasom hľadíme na nádherne zdobené gotické klenby. Za Burgosom začína náhorná plošina, nekonečná úrodná rovina Mesety. Až po horizont sa vlní žlté obilie. Zrak sa nemá o čo zachytiť, dediny sú zriedkavé a mnohé sú položené v údoliach pod úrovňou okolia, takže dedinu je vidno, iba keď sa k nej priblížite na pár desiatok metrov. Kedysi to bol výborný obranný ťah. Kráčame v pálivom slnku, v krajine, ktorá pripomína púšť, bez jediného stromu, bez kúska tieňa. Do Sahagunu, jedného z mála miest v oblasti, sme prišli práve v deň, keď bola fiesta. A tak sme spolu s domacimi išli na býčie zápasy. O polnoci, keď zábava vrcholila, sme pokračovali v ceste, aby sme sa vyhli páľave dňa. Kráčali sme mlčky. Môj zrak vnímal obrysy chodníka pod nohami a jas hviezd mliečnej dráhy. Takto asi cestovali karavány, vedené hviezdami, v milosrdnom chlade noci. Kilometre ubiehali bez rátania, bez uvedomovania, hviezdy slabli, na východe sa začala rozpínať žiara. A my sme prišli do Leonu, kráľovského mesta, kde je v bazilike Sv. Isidora panteon leonskych kráľov - románska kaplnka s dokonale zachovanými pôvodnými freskami.

Už v staroveku stavali ľudia pri prechode cez sedlo Monte Irago kamenné pamätníky. Za čias rímskej ríše tam dal Cézar postaviť pamätník bohovi cestovateľov, Merkúrovi. A v 12. str. pridal k pamätníku mních Gaucelmo 5 metrový podstavec s malým krížom a kresťanskí pútnici sa klaňali svojmu Bohu. V Rabanal del Camino, dedinke pod sedlom, dodržiavajú mnísi benediktíni prastarý zvyk a po vešperoch požehnávajú kamene, ktoré si pútnici so sebou priniesli. Kameň predstavuje utrpenie, zviazanosť s hmotou. Aj my sme si nechali požehnať naše kamene a pri prechode cez sedlo sme ich položili k tisícom ďalším.

Po prechode Monte Irago je krajina hornatá, unavení stúpame do dedinky O Cebreiro, ktorá je ponorená v hmle. Sme v Galícii, ktorej zelené vŕšky sú často kropené dažďom od Atlantického oceánu. Obyvatelia hovoria vlastným jazykom a sú viac Keltmi ako Španielmi, sú veľmi srdeční, ale melancholickí, v ľudových piesňach sa ozýva ťahavý zvuk gájd. Dediny sú jednoduché, s chudobnými kamennými domami, ktorých prízemie tvorí maštaľ pre dobytok. Prechádzame cez eukalyptové lesy, keď tu zrazu vidíme miľník, podľa ktorého je do Santiaga už iba 100km. Cieľ našej cesty sa blíži. O pár dní stojíme na Monte del Gozo, kde po prvý krát vidíme v diaľke veže katedrály v Santiagu. Cez bránu Puerta del Camino vstupujeme do starého mesta. Spleťou uličiek s barokovými palácmi, kostolmi, obchodmi so suvenírmi a reštauráciami s morskými špecialitami sa dostávame ku katedrále sv. Jakuba. Základy katedrály boli postavené v 9.str. a odvtedy bola nespočetne veľa krát prestavovaná bez akejkoľvek zjednocujúcej línie. Napriek tomu je impozantná. Najkrajšou časťou je Portico de la Gloria, románsky vstupný portál, ktorý bol postavený v 12.str. a zdobí ho viac ako 200 kamenných postáv zo Starého aj Nového zákona. Na strednom pilieri, pod sochou apoštola Jakuba, ktorý s nebeským pokojom v tvári víta pútnikov, je miesto, kde pútnici pokladajú ruku. Státisíce rúk vyhĺbilo v kameni 5 priehlbín po prstoch. Ďalšia socha sv. Jakuba sa nachádza v strednej lodi, na hlavnom oltári a nie je taká nedobytná, ako sa na prvý pohľad zdá. Zozadu k nej vedú schody a je zvykom pútnikov vyjsť po schodoch a  objať a pobozkať sv. Jakuba. Z oltára sa schádza do podzemia k jeho hrobke. V minulosti pútnici asi nevoňali príliš vábne, hoci sa museli rituálne umyť v rieke pred mestom, následne si pred vchodom do katedrály vyzliekli odev, spálili ho a obliekli si čisté šaty. Asi preto ktosi vymyslel obrovské 1,5m vysoké strieborné kadidlo, Botafumeiro, ktoré visí zo stropu katedrály a počas cirkevných sviatkov ho 8 mužov, ktorých volajú tiraboleiros, zapáli a rozhúpe. Kadidlo opisuje v bočných lodiach katedrály, kolmo na stredovú loď, polkruhy priemeru 50m. Mali sme šťastie, že sme prišli do Santiaga práve na sviatok sv.Jána, a tak nám počas poludňajšej pútnickej omše lietalo nad hlavami Botafumeiro a vzduch v katedrále bol presýtený vôňou kadidla.

Zo Santiaga sme pokračovali smerom k atlantickému oceánu, do Finisterre. Je to malé rybárske mestečko na najzápadnejšom cípe pobrežia Costa del Morte, kde život plynie rovnako, ako pred storočiami. Muži sa vydávajú v noci na more a ženy sa modlia k Matke Božej, aby ich chránila pred nebezpečím. Dva týždne pred našim príchodom sa v búrke potopila rybárska loď. Vo Finisterre sme zastali na výbežku skál a po dňoch putovania zrazu nebolo kam ísť, pred nami bol iba nekonečný oceán. Na rovnakom mieste pozorovali kedysi Rimania a Kelti, ako slnko zapadá do vôd atlantického oceánu a verili, že tam končí svet.

Čo treba vedieť:

Z Roncesvalles do Santiaga je cesta dlhá približne 700km, ktoré si môžete rozvrhnúť do 30 jednodňových etáp.

Ubytovanie je po zabezpečené v špeciálnych útulkoch pre pútnikov, ktoré patria pod správu farnosti alebo mesta. Jedna noc stojí približne 5E a je potrebný vlastný spacák.

Stravu si môžete kupovať v početných obchodoch po ceste, alebo sa môžete stravovať v reštauráciách, kde za 6-8E podávajú vynikajúce “pútnické menu”.

Na cestu si berte iba minimum vecí, batoh by nemal mať viac ako 12kg.

Je dôležité mať pohodlné rozchodené trekové topánky.

Zvyky a zvláštnosti:

Symbolmi pútnikov do Santiaga sú mušľa hrebenatky, klobúk, palica a dutá tekvica, ktorá v minulosti slúžila ako nádoba na vodu.

Vždy, keď sviatok sv. Jakuba (25.7.) padne na nedeľu, je Svätý Rok – Aňo Santo, počas ktorého sa dajú získať plnomocné odpustky a otvára sa Puerta Santa – Svätá Brána, ktorá je po zvyšné roky zatvorená.

Každý, kto prejde viac ako 100km pešo môže obdržať Compostelu – dokument, ktorý potvrdzuje absolvovanie púte do Santiaga de Compostela.