Listy z USA: Najnovší

Nazdar, ľudia,

po všakovakých zmätočných reakciách na môj posledný mail som si pozrel skvelé Howadoorove stránky, na ktorých som už dávno nebol a zasa sa mi zaxcelo niečo napísať. Tak teda nate:

 

V nedeľu sme sa, v zostave ja — sestra — svagor, zúčastnili lokálneho, ale o to významnejšieho kultúrneho podujatia. V Minneapolise sa konal (gdohovie ci každoročný) zraz Slovákov a Slovákmi sa cítiacich a iných, s nimi sympatizujúcich. Už deň predtým som sa dohodol sám so sebou, že to bude asi zopár dôchodcov spomínajúcich na pár vecí, čo im voľakedy o Slovensku rozprávali ich starí rodičia, ktorí boli raz na Slovensku, odkiaľ pochádzajú ICH rodičia. Nebol som až tak ďaleko od pravdy. Našli sme to bez problémov, kostol of Saint Cyril ocividne prejavoval známky nejakej aktivity. Široko-ďaleko jedinej vo svojej štvrti. Ľudí v krojoch bolo dosť ľahko rozoznať, takže sme vedeli, že sme tu správne. Prešli sme okolo troch krojovaných junákov, ktorí sa po anglicky bavili tuším o bejzbale. Aha — som si povedal... no ale z krojovaných panáčikov nikto netancoval, aj keď ako sme neskôr zistili to bol vlastne dôvod, prečo boli v krojoch. Tak sme sa pretlačili pomedzi nich, aby sme zistili aké Slovenské atrakcie nás čakajú ďalej. A vtom spustila muzika. Tak sme trochu poodstúpili, lebo tam kde sme stáli, človek nepočul okrem tej hudby ani vlastné myšlienky. Aparatúry mali hudobníci zjavne kvalitné, individuálna inštrumentálna zručnosť pokrivkávala. Započúval som sa do textu nejakej — zrejme ľudovej — pesničky a spokojný sám so sebou som skonštatoval, že rozumiem takmer celému jej posolstvu. Nebolo to tým, že by spevák mal prízvuk, to nie, pokiaľ som to správne pochopil tak spieval peknou, čistou polštinou. Alebo mozno to bol len Goral. V každom prípade viac po poľsky ako po slovensky. Môj švagor, volajme ho Ehren, sa spýtal, čo na to vravím (keďže bolo zrejme očividné, že sa snažím uchopiť ducha danej piesne) a dobre sa pobavil, keď som mu povedal, že ten chlapík spieva poľskú pesničku. O chvilu sa moja sestra, tú volajme Ester (lebo tak sa volá), začala baviť s nejakou (podľa kroja) folklórnou tanečnicou. Býva tu asi tri roky a prišla z Prešova. To nič. Takže aspoň vie po Slovensky. Každú stredu si zatancujú v krojoch v akejsi pivnici pod kostolom of Saint Cyril. Je to vlastne taká malá minneapoliská Lúčnica, hehe ha. Veľmi malá a veľmi minneapoliska... Ale vraj v novembri býva nejaký podobný fest, ktorý sa však honosí menom Československý zraz, na ktorom vraj má ich ansámbl zakázane vystupovať, lebo sú Slováci a tamten fest riadia Česi a tí maju svojich (nepochybujem, že rovnako kvalifikovaných a rovnako „ceskych“) tanečníkov. Aha, víza si nevedela vybavit na dvakrát, tak išla do Kanady a odtiaľ sem. Ak niekto pomíšľa o kariére slovenského folklórneho tanečníka v Minnesote, tak cez Kanadu. Opustili sme bývalu Prešovčanku a prešli sme popri stánkoch ponúkajúce mexické placky, chilli a piña coladu — zakrátko sme zistili, že v kostole of Saint Cyril je síce málo Slovákov, ale zato majú peknú mexickú komunitu. Čo nám nemusel nikto vravieť, to sme videli všade okolo seba. (Hispánci sú všade.) No ale, niekto nám to predsa len povedal. Starká predávajuca šatôčky s kapustovou plnkou, ktoré z nejakého dôvodu volali 'holúbky'. Je možné, že to niekto na Slovensku tak volá. Podľa mňa existuje mnoho lepších spôsobov ako spraviť z kyslej kapusty jedlo. Ale z mojich, ako vidíte, hlbokých úvah ma vytrhol Ehren, ktorý sa hnal ku stánku s tým, že „toto on musí vidieť“. „Toto“' tam on nenašiel. Hneď, ako sa privalil ku stánku vytasil sa na starkú s otázkou, ktorá prezrádzala jeho hlboký náhľad do problematiky kyslej kapusty na Slovensku. Vraj, kde majú také tie veľké drevené kade na kapustu (ako videl u Záhoračiek na trhu na Miletičke) — a rukami pritom opísal do vzduchu kade, ktoré rozhodne na Miletičke nemohol vidieť, lebo by sa tam nezmestili. Zrejme tým chcel zvýrazniť myšlienku, že tie kade boli veľké. Starká sa však nenechala zaskociť a nechala sa počuť, že dolu pod kostolom majú nejaké sudy, ale sem von priniesli len koľko bolo treba na „holúbky“. (Zaujímavý musí byť tento kostol of Saint Cyril... V suteréne Lúčnica, kyslá kapusta, Mexičania a gdovječoeste.) Po krátkej erudovanej rozprave o kadiach z Miletičky sme sa dostali k pointe, a síce tomu, že ja a Ester sme priamo a osobne zo Slovenska. Načo starká prehodila do „slovenčiny“...

— A vy skadzi?

— Z Bratislavy, teta

— Tak??

— Hej

— A ja aj z mojoch rodinu zme od Popraaadu.

— Hmm (to počuť, som si pomyslel)

Zakrátko, ale tete vypršala slovná zásoba, a po pár ďalších pokusoch a vysvetlení, že „tuná neni gdo rečovať slovensky“, sme pristúpili na angličtinu. Vzhľadom na náš podpriemerný záujem o kapustné šatôčky nás odprevadila po ďalší stánok, kde nás ponúkla cudzími orechovníkmi (mimochodom tie isté zo známej adresy www.andrejspotica.com (pôvodne www.poticawalnut.com), ktorým nevedela prísť na meno, napadla ju len chorvátska skomolenina „potica“ (od povitica — závin), ale keď som poznamenal, že to je orechovník tak sa toho chytila a makovník si už odvodila sama. Orechovník bol celkom dobrý, a mimoriadne silno pripomínal domáce koláče. Plnka bola trochu suchá, ale zas ja som dosť rozmaznaný, čo sa orechovníkov týka. Ďalšie stánky sa nijako netýkali Slovenska, aj keď som sa snažil prísť na nejaké spojenie. Najbližšie, čo som našiel, bola poľská kielbasza. A samozrejme ojedinele slovenské vlajočky. Väčšina zúčastnených posedávala pri stoloch pod stromami a pila pivo. Vekový priemer bol dobrých 63,24 roka. Dôchodcovia sedeli v tieni, potili sa, pili pivo, rozostrený pohľad zabodnutý pred seba, vyzerali, že sa dobre bavia. Počasie bolo pekné. Nie tomboly o zaujímavé ceny sme sa nezúčastnili. Incidenty, ktoré som opísal, boli stretnutia s ľudmi, ktorí vedeli po slovensky. Vlastne nie všetky, ešte tam bol jeden dedko, ktorému bolo ťažko rozumieť po anglicky hlavne preto, že mu tiahlo pomaly na devsto. Ale keď mu človek povedal, že je zo Slovenska, tak obživol, a povedal, že „me too“. Vzápätí sa vás opýtal, odkiaľ ste a bez náznaku, že by nejako zaregistroval, čo ste povedali, predniesol „I am from Kapušany“. Viac slovenčiny z neho nevyšlo. Aby som uviedol veci na pravú mieru, bol tam človek, o ktorom sme vedeli, že je to nejaký priateľ či príbuzný nášho suseda. Tak za tým sme zašli, on nám vlastne o celej tejto akcii povedal. Býva v Minnesote 5-6 rokov so svojou manželkou z Argentíny. To bol asi jediný normálny človek, s ktorým sa dalo trochu hovoriť na tému Slovensko. Chodíte domov? Ako často? A čo, vaši tu boli? Ako sa im tu páčilo? A decká vedia po slovensky? ... atď. Proste asi veci, čo si krajania na podobných akciách hovoria. Vraj oni s manželkou majú super vzťah každý so svojimi svokrovcami. Lebo ich vidia maximálne raz za rok. Argentánčanke sa na Slovensku celkom páči. Najstaršia dcéra hovorí dobre po slovensky. A tak. Ešte zo dvakrát sme prešli po bizarnych stánkoch, a nič nové sme neobjavili. Zvážili sme svoju situáciu a skonštatovali, že tu naša úloha skončila. Bryndzové halušky sa nepodávali...

 

majtesafajn,

erik, alnoth, atd.