Listy z USA: Prastarý

Nazdar, ľudia,

tak som sa odhodlal vám zasa napísať ako sa mi pracovne darí. Tk odvtedy ako som poslal predchádzajúci mail, som stále na jednom a tom istom mieste. Čo je dobre, pretože sa zdá, že som si našiel niečo, čo vydrží až kým odídem. Firma sa volá Liberty a produkuje plastové sprostosti všetkého druhu. Vo veľkých množstvách. No dobre, oni tie množstvá ani nie sú AŽ také veľké, ale na to, že každý jeden výrobok prejde rukami aspoň štyroch — piatich ľudí, je to dosť. Nastúpil som tam minulý pondelok a odvtedy sa tam potĺkam od stola ku stolu a vykonávam rôzne práce. Napríklad balenie. To je posledná fáza našej squelej produkcie. Dostanete zopár paliet nejakých umelohmotných hovadiniek a tie treba zabaliť (ktoré ako) do vreciek (samozrejme plastikových), poskladať krabicu, vložiť vrecká do krabice, vyplniť fugy tým bublinkovým umelohmotným oným (čo pekne puká, keď po tom skáčete), zavrieť a zalepiť krabicu, onálepkovať, bachnúť na paletu, spraviť si čiarku v hárku. Alebo sme nalepovali také listy na veľké platne (všetko umelohmotné samozrejme). Zoberieš platňu, položíš na stôl, zoberieš dve lišty, rozlomíš, odrthneš papier z pásky, nalepíš na platňu, priložíš pravítko, odtrhneš papier z pásky, nalepíš na platňu, zobrieš ďalšie dve lišty, všetko zopakuješ, otočíš platňu, celé zopakuješ, bachneš platňu do krabice, spravíš čiarku v hárku. Túto sadu pohybov trénuješ dva dni po osem hodin. A ešte niečo. Na každú činnosť majú zaujímavé kvóty, ktoré treba plniť každú hodinu. Napríklad zlepiť krabicu za šesť sekúnd. Pôvodne som si myslel, že ide o to, aby sa im ľudia neflákali, ale aby pracovali v stabilnom tempe. Ale nie. Je to AJ tak, ale hlavne je to tak, že keď sa stihnú kvóty tak sa stihne dodávka. Čo je dost zradné. Prvé tri-štyri dni som plnil kvótu tak na 140-180%, miestami 130, miestami 200. Tak som si myslel, že to je v pohode. Ale kdeže. Tento pondelok zrazu prišla dodávka, ktorú bolo treba dokonciť HNEĎ. V piatok som robil tú istú vec bez kvóty, lebo ešte nebola vymyslená. Ale viac-menej som si držal stabilný počet balíkov za hodinu. V pondelok sa však objavila kvóta. Kvóta bola desať balikov za hodinu. A v piatok som robil štyri za hodinu. (Boli to zložité balíky, ale nepracoval som nijako pomalšie ako inokedy.) Tak vravím tej šéfke baliaceho oddelenia, ze počuj, Denees, to je nemožné — spraviť desať za hodinu. A ona že, ja viem. A ja že, tak čo mám robiť. A ona že, desať balíkov za hodinu. Hah. Hlava 22. Zmenili sme baliaci postup, aby to bolo kratšie. Robil som rýýýýýchlo. A robil som osem balíkov za hodinu. Keby som takto makal na predchádzajúcich kvótach tak mám 400%. Zvláštne kvóty. Ďalšiu vec, čo som robil, bolo, že som vŕtal také háčiky (kovové!!) do stojanov (samozrejme plastikových), a zároveň ich balil do krabíc. Ďalšia zúrivá kvóta. Ale stíhal som šestnísť balíkov za hodinu pri pätnásťbalíkovej kvóte. Skrátka, treba furtom stíhať produkovať kvótu + x. ale tie čísla si úplne vymyšľajú podľa toho ako nestíhajú. Takže niekedy je robota v dobrom tempe a v pohode, inokedy je v šialenom tempe a aj tak človek nestihne. Minule som ohýbal umelohmotné blbosti. Položíte postupne (nie naraz!) štyri pláty na ohrievač. Medzitým vám chladne päť ohnutých plátov vo formách. Zoberiete piaty plat a položíte na ohrievač, vzapätí vezmete z ohrievača ten, čo tam bol najdlhšie a vložíte do ohýbacej formy, vzapätí vezmete z formy ten, čo tam bol najdlhšie, bachnete naň nálepku, položíte na paletu, vezmete plát a idete k ohrievaču, položíte na ohrievač, vezmete ten, čo tam bol najdlhšie... atď. Cyklus beží nepretržite celý deň. Jedna vec je výhodná, že sa nemusíte báť o kvóty, lebo sa stíhajú. Stíhajú sa preto, že sa nedá spomaliť. Ak totiž necháte nejaký plát na ohrievači pridlho, tak sa roztopí, že už mu nič nepomôže. Preto musíš robiť rýchlo a neustále. Inak sa ti upečú nejaké kusy. Asi tri som upiekol za deň. Pri kvóte 75 na hodinu to je nič. Ďalšia vec je, že vždy máme rezervu, pretože nejaké kusy sa vždy pokašlú. Buď sa niečo nalepí naopak, alebo sa ohne nakrivo, alebo prevŕta inde, alebo poškriabe, alebo sa zlomí, alebo roztrhne.... Takže vždy, keď skončíme, tak máme nadplán, pretože aj v „dobrých“ výrobkoch sa vždy nájdu nejaké hovadiny, kvôli ktorým ich klient vráti. Minule sme preto mali dosť poplach, že sme mali objednávku na 480 kusov čohosi, a minuli sme všetok matroš a mali sme len 483. Takže dúfame, že nebudú viac ako tri reklamácie. No tak to je asi tak všetko z plastikovej kariéry, ktorú som rozbehol. Ľudia tam pracujú normálni. Čo je zvláštne. Sme tam asi iba piati prázdninoví, ostatní to majú ako normálny full time job. Skôr by som mal povedať ostatné, lebo sú to viac-menej samé ženy. Takže pracujeme v závistlivom, ohováracom prostredí, kde tá sa nerozpráva s tou, a tá je urazená na tú, lebo tá si myslí, že tá musela tej povedať niečo o tom, ako tá bola tam, ktoré sa nás však netýka. Časovo je to zvláštne, je to od 7 do 3:30 čiže som dosť skoro doma. Ale zasa som aj dosť unavený, lebo ráno vstanem, skočím na bicykel so zalepenými očami a frčím, aby som bol na siedmu pri hodinách, kde sa nahlásim, celý deň stojím pri stole, a potom zasa bicyklujem v horúčave naspäť. Raz nebolo horúco. To bolo keď pršalo. Zmokol som cestou tam aj cestou späť.

No ale, keďže som pri tom bicyklovaní. Majú tu také pravidlo, že keď má šofér na krizovatke červenú a odbáča doprava, tak môže ísť, aj na červenú. Ale nesmie nikoho, kto má zelenú obmedziť. V praxi to vyzerá takto: šofér chcejúci zabočiť doprava príde na červenú, zastaví, pozrie sa doľava (odkiaľ prichádzajú autá, čo majú zelenú v pruhu, do ktorého chce odbociť). Ak nikoho nevidí odbáča doprava. Ja som šiel na bicykli z práce, a na križovatku som prišiel v snahe prejsť priamo na druhú stranu, žiadne bočenia. Čakal som na zelenú pred prechodom, a keď naskočila, vedomý si svojho práva som sa smelo pustil do križovatky. Šofér v bielom pickupe asi meter a pol odo mňa však odbáčal doprava na červenú. Čiže sa díval doľava. Pričom ja som prichádzal sprava. bum. Nebol rozbehnutý, len do mňa ťukol. Ale ťuknutie od takého hebeda pri mojom pohybe na bicykli bolo úplne dostatočné na to, aby som spolu s bicyklom prekonal asi pol metrovú vzdialenosť kolmú na smer môjho vlastného pohybu a zavŕšil celý incident na asfalte. Som veľmi rád, že som mal rifle a nebrzdil som holým kolenom po betóne. Iba rukou, na mnohých miestach. Chlapik v pickupe chviľu postál. Pýtal sa ma, či som v poriadku, čo som viac-menej bol. Keby som len tak spadol z bicykla, o nič lepsie by to neskončilo... Ale aj tak, mal som zelenú! No tak sa mi na trikrát ospravedlnil a odfrčal. Ďalší panáčik, čo vybehol z blízkeho obchodu tvrdil, že všetko videl, a že mi na súde všetko dosvedčí, a že toho špinavca treba udať až zčerná, a že si zapamätal jeho znacku a vôbec. Welcome to America. Súdiť sa je dosť populárny šport, a keď má niekto taký jasný dôvod na súd, tak by nemal váhač. Hmmm. Som blbý Európan, mohol som vysúdiť nový bicykel a tri leukoplasty.

majtesafajn,

erik, alnoth, atd.