Bez väčších problémov
Močím do bažanta a spomínam, že včera som ešte mal žlčník.
Celé sa to zomlelo veľmi rýchlo. Asi pred dvadsiatimi rokmi mi pri vyšetrení ultrazvukom našli v žlčníku piesok a polypy. Vysvetlili mi, že polypy sa zvyknú zvrhnúť na nádory, a že je najlepšie ich vybrať – aj so žlčníkom.
Preventívna prehliadka pred niekoľkými týždňami spustila moje turné po ambulanciách. Jeden z desiatich výmenných lístkov, ktoré som dostal, bol na chirurgiu a vybratie žlčníka, a tentoraz som ho použil. Chcel som síce niektoré problémy riešiť ešte predtým, ale vedel som, že čakanie na operáciu môže trvať aj viac ako dva mesiace. Pri vyšetrení na chirurgii si vypočuli popisy mojich žlčníkových záchvatov a zjavne s nimi boli spokojní. Nakoniec mi usmievavý doktor podal nejaké papiere a hovorí:
„To je všetko.“
„Kedy sa mám prísť objednať na konrétny termín?“
„Máte to tam napísané, nastúpite do nemocnice o tri týždne.“
Myslím, že doktori trochu predpokladajú, že keď vám dajú výmenný lístok, idete ho okamžite riešiť. Ja som sa vrátil do roboty, lebo krátku neprítomnosť tam nemusím nikomu vysvetľovať, a navyše mám tendenciu zabúdať si u lekára pýtať potvrdenie priepustky. Nepamätám si, či mi povedali, že si mám predoperačné vyšetrenia začať vybavovať hneď, aby som mal šancu to stihnúť (na výsledky niektorých testov sa čaká týždeň). Začal som zhruba o týždeň, musel som zaplatiť za expresný termín, ale podarilo sa mi v posledný možný deň prísť na anesteziológiu, kde ma uznali schopným nastúpiť do nemocnice.
Po dlhom čakaní pred chirurgickou ambulanciou polikliniky som postúpil na čakanie pred prijímacou kanceláriou nemocnice, potom pred šatňou, kde som nechal civilné šaty a topánky. Zistil som, že úplne nové pyžamové nohavice, ktoré som si kúpil pred týždňom, mi padajú až k členkom, napriek tomu, že som si ich v obchode skúšal a nijaký podobný efekt som si nevšimol. Tak som išiel do teplákov. Napokon som čakal na oddelení chirurgie, kým budú mať čas zaoberať sa novými pacientami.
Keď ten čas prišiel, tempo sa zmenilo. Personál spracovával papiere, merali nám tlak, overovali sa alergie na lieky a potraviny.
„On má spodný tlak 113,“ povedala sestrička (zrejme doktorke).
„Ste v strese?“
„Iste, som prvýkrát v nemocnici,“ odpovedal som. Nepoukázal som na to, že keď mi merajú tlak, a zároveň musím odpovedať na vyšetrovacie otázky, vzniká mi v hlave konflikt, lebo viem, že pri meraní tlaku mám byť v absolútnom pokoji a mlčať.
Keď sme sa dostali na izby, zasa sa všetko spomalilo. Veci sa začali diať v pulzoch – pacienti ležali, alebo sa motali po chodbe oddelenia, čo prerušovali dynamickejšie akcie ako „poďte sa najesť, obed je nachystaný“, alebo „choďte na izby bude vizita“, alebo „choďte na izby a neotvárajte, prevážame kovidového pacienta“.
Na lôžkovom oddelení chirurgie ležali ženy na Mužoch, lebo keby ležali na Ženách, nebolo by dosť sestier. Stav financovania bolo vidno na celom oddelení, i keď bolo jasné, že všetko sa drží v čistote.
Po 18:00 sme nesmeli jesť, po 24:00 ani piť a mali sme si oholiť brucho od spodku hrudnej kosti až po... jadro pudla.
„Máme sa holiť večer, alebo ráno?“
„Večer, ráno to nestihnete.“
Potom sme od niekoho iného dostali informáciu, že ráno vstávame o piatej, umyjeme sa, oholíme si operačné pole a budeme čakať na operáciu. Pozreli sme sa s kolegom žlčníkárom na seba a cítili sme sa neurčito. Spýtal som sa, aký je bežne používaný postup – aby sme napríklad nezapchali odtok v sprche. Finta je samozrejme v tom, holiť sa nasucho. Jedna sestra (alebo sanitárka – ako-tak sa mi darilo odlišovať doktorov od nedoktorov, ale u ostatných zamestatncov som si nebol celkom istý) si dala ukázať naše holiace strojčeky. Keď videla trojradové jednorázové žiletky, ponúkla nám, že nás oholí strojčekom na klasickú žiletku, ktorou sa to robí ľahko a rýchlo.
Naozaj nám ušetrila veľa času a zvláštneho telocviku. Ukázalo sa, že nebolo treba ísť až po jadro pudla a vzhľadom na poskytnutú službu som sa ani nesťažoval, že podložka pri holení nezachytila všetko a musel som si trochu dočistiť posteľ.
Po šiestej sme nejedli, po polnoci nepili. Veľmi rýchlo som pochopil, že polohovateľná nemocničná posteľ je výborná na zmenu polohy, ale pre chrbtičiara zvyknutého na tvrdú rovnú posteľ to nebude celkom jednoduchá noc. Posteľ bola mierne vyššia na strane pri okne, matrac bol v strede trochu prehnutý, tak som si dal na ľavú stranu pod bok vankúš, otočil som sa na brucho a posledný raz som sa pohodlne vyspal. Ráno nás zobudili o piatej, pripomenuli, že nesmieme nič piť, ale máme si umyť zuby a obliecť rozkošné pančuchy proti trombóze. Pruh (hernia) zo strednej postele išiel o 7:00, žlčník od okna o 9:00, druhý žlčník o 11:00.
Odviedli ma do časti poschodia s operačnými sálami, kde je na prvý pohľad vidieť, že aj pri nedostatku financií ich skrátka na niektoré veci treba nájsť. Pre laika to na prvý pohľad pôsobí ako moderný, dobre udržovateľný priestor. V prezliekárni som sa nahodil do „anjelíčka“, jednoduchej plátenej košieľky s provokatívnym rozparkom na chrbte. Moje oblečenie neskôr niekto odniesol naspäť na izbu – to som videl krátko potom, keď odviezli na operáciu pruh zo strednej postele. Niekto iný ma odviedol k anesteziologičke, ľahol som si a opäť som odpovedal na otázky, myslím, že to bolo meno, súčasná medikácia, alergie a príjem tekutín pred operáciou. Potom prišla zázračná injekcia, ktorá mi takmer ihneď uvoľnila sliznice v nose. Ďalej to začalo byť trochu hmlisté. Marí sa mi, že ma posadili na vozík, previezli na operačku, pamätám si, že som si ľahol na operačný stôl, ľavú ruku som dal na rampu, zrejme aby bola k dispozícii keždému, kto o ňu požiada, pravú ruku pozdĺž tela.
Pamätám si, že po operácii som ležal na chodbe a počul som, že sanitár a sestrička by boli radi, keby som im pomohol pri presune na posteľ (každý z nich mal nanajvýš dve tretiny mojej hmotnosti). Už dávno vážim nad sto kíl, takže naozaj uvítali, že som sa pritiahol k hrazde, ktorá visí nad lôžkom. Pamätám si, ako ma viezli na izbu, pamätám si, že som dostal minimálne dve infúzie niečoho číreho a hlavne si pamätám, že mi zakázali čokoľvek piť do ďalšieho rána a všetkým nám dôrazne zakázali pokusy vstať z postele. Rada mojej internistky – piť po narkóze čo najviac tekutín, aby sa mi odplavili toxické látky – bola zatiaľ neposlúchnuteľná.
Močím do bažanta a spomínam, že včera som ešte mal žlčník. Mám v bruchu štyri nové diery, z jednej mi ide drén - asi polmetrová hadička, ktorá má na konci zbernú nádobu na prípadné tekutiny, ktoré by mi v bruchu vznikali.
Včera večer som už bol pomerne zaostrený, časť dňa som predriemal, zvyšok som sa snažil nájsť nejakú pohodlnú polohu. V noci som spal asi hodinu – do deviatej a bolo jasné, že sme na tom všetci rovnako. Nemali sme bolesti, ale nemohli sme zaspať. Večer nám ponúkali lieky na bolesť a na spanie ale vtedy sme ešte nemali pocit, že to potrebujeme. Celú noc som trochu menil polohu pomocou hrazdy nad posteľou. To je pohyb, pri ktorom som stále zatínal krk, až som v ňom mal niekoľko svalov stále na hranici kŕča. Každý pohyb bolel ako bodnutie nožom, a keď som si pri vyšetrení musel ľahnúť na chrbát, skoro som od bolesti explodoval. Človek sa tak naučí nenamáhať svaly zbytočne. Pomaly sa to zlepšovalo.
Za celý čas pobytu v nemocnici som bol celkom ohromený, že aj pri množstve práce, ktorú musí personál zvládať, sa väčšina z nich dokázala na pacientov usmiať, priniesť trošku humoru, alebo aspoň ochotne pomocť s tým, čo sme potrebovali. Keď sme sa okolo polnoci rozhodli, že si predsa nejaké tabletky na spanie vypýtame, prvý (a jediný) raz sme trochu narazili. Prišla sestra s pomerne nepriateľským výrazom, počas krátkej konverzácie nám povedala, že práve prišiel nečakaný operand (človek na operáciu), ktorého práve riešia. Nepruh na strednej posteli dostal tabletku na bolesť, a my bezžlčníci sme si radšej nič nepýtali, lebo sme boli tou zmenou prístupu k pacientom trochu zaskočení a nechceli sme jej čeliť. Vyzeralo to, že čeliť nespavosti bude jednoduchšie. Tak sme sa do rána posúvali po posteliach.
Trochu sa so mnou pohrávala moja termoregulácia – pociťoval som chlad na všetkom, čo mi trčalo spod paplóna, ale pod paplónom som sa varil. Všetky náplaste som prepotil, ramená ma boleli od chladu. Neprítomnosť vzduchotechniky v desiatky rokov starej budove sa totiž rieši tak, že na chodbe sa otvorí vetračka, otvoria sa dvere do izieb a čerstvý decembrový vzduch ide po miernom ohriatí na chodbe rovno na pacientov. Mne sa v takýchto chvíľach ozýva ľavé ucho alebo ľavé rameno (kedysi som si v lete pri šoférovaní vetral do kríža otvorenými oknami v aute).
Ráno nás zobudili, naučili posadiť sa tak, aby sme šetrili svoje dorezané bruchá, a pomohli nám z pančušiek. Zohnúť sa až k členkom bolo nemysliteľné, zhrnuli sme si pančuchy zo stehien cez kolená a ďalej ťahala sestra. Bola to tá namosúrená z noci a bola veľmi nespokojná, keď som urobil nejaký pohyb, ktorý nenariadila. (Videl som na pohotovostiach dosť nespolupracujúcich pacientov a viem, že razantný prístup občas treba, ale nemal som pocit, že je to aj môj prípad.) Neskôr sa ukázalo, že to bola naša posledná interakcia a myslím, že nám to obom celkom vyhovovalo, aj keď pochybujem, že by to priznala.
Marí sa mi, že už vtedy nám povedali, že máme chodiť, aby nám odchádzali vetry, piť, jesť a odpočívať. Vizite spravidla predchádzalo niektoľko návštev - sestričky, mladý lekár, starý lekár, k mojim spolubývajúcim prišiel aj ich operatér. A potom vizita – celá perepúť doktorov. Staršiemu doktorovi referoval mladý doktor z predvoja, občas sa pozreli, na rany, vždy sa pozreli na to, že mi nepribúda nič v zberacej nádobe môjho drénu. Ak sa chcete niečo spýtať treba trafiť do asi sekundového okna medzi tým, ako šéf vizity dostane poslednú odpoveď a odkráča z dverí. S týmto dokotorom sa dobre komunikovalo počas prvého vyšetrenia pred hospitalizáciou, teraz bol veľmi razantný a stručný. Pochopiteľne – keby bol pomalší, nijaká vizita by sa možno nikdy neskončila. Myslím, že na oddelení mohlo byť do tridsať pacientov, a keby strávili s každým zhruba tri minúty, každá z troch vizít denne by mohla trvať do dvoch hodín.
Doktorom sa akosi nepáčil môj pupok. Pri niekoľkých vizitách sa naň trochu škaredili, a nakoniec za mnou prišli na izbu sestrička so sestričkom, alebo s doktorom a dali mi pod pupok liehový obklad. Keď to konečne uschlo, bolo po modrine. Až neskôr som sa dozvedel, že baktériám sa najlepšie darí v krvných zrazeninách, takže odstránenie modrín je okrem iného prevencia infekcie.
Pretože môj drén skoro nič neprodukoval, môj operatér sa rozhodol vybrať mi ho, a konečne som dostal otázku: „Trúfate si ísť zajtra domov?“ Nepociťoval so nijaké problémy, okrem tých so spánkom na nemocničnej posteli, tak som s nadšením potvrdil, že chcem ísť domov. Vyťahovanie drénu mi pripomenulo akupunktúru. Tam človeku naťuknú ihlu do tela a niekedy jej hĺbku upravujú tak, že ju začnú vrtieť okolo jej osi a zastrkovať hlbšie. Vyťahovanie drénu bolo na pocit podobné, len to celé trvalo dlhšie a hadička sa pri tom ťahala smerom von.
Druhú noc po operácii sme si vypýtali lieky na spanie, hneď ako nám ich ponúkli. Spal som dve hodiny.
Ráno sme sa nevedeli dočkať, kedy budú mať pracovníci dosť času na to, aby sa nás zbavili. Ja som dostal nejaké lieky a ako traja mušketieri sme rušali z našej do nemocničnej šatne, a potom sme čakali na svoje odvozy. Kým sa človek nevezie dorezaný, nechápe, čo to znamená ísť pomaly a plynulo. Každé drcnutie štípe alebo reže. Môj taxikár sa nesnažil predvádzať, a keď som mu druhý raz povedal, že treba ísť ešte pomalšie, dostal sa na naozaj ohľaduplnú jazdu.
Doma som bol okolo pol desiatej a myslel som si, že sa mi podarilo prejsť tým všetkým bez väčších problémov.
Počas dokončovania tohto textu mám za sebou asi šesť návštev na pohotovosti (jedna nesúvisela s touto operáciou), začínam brať tretie antibiotiká a dúfam, že to tŕpnutie v ruke je moje bežné tŕpnutie a nie vedľajší účinok lieku z ktorého som práve zobral prvú tabletku. Ak neochrniem, neporazí ma, nezinfarktujem (to sú ďalšie možné vedľajšie účinky môjho nového antibiotika), napíšem aj o tom, ako to celé dopadlo.
