Inlajny

Fidel

Kedysi som si čiastočne z frustrácie a čiastočne zo zvedavosti kúpil dvojstopé kolieskové korčule (inlajny). Preto z frustrácie, že som mal opäť nepojazdné auto a zo zvedavosti preto, že som chcel vyskúšať ten lákavo vyzerajúci spôsob transportu. Asi som väčšinou vídal borcov, ktorí to vedeli dobre.

Po čase som sa na nich naučil jazdiť. Trochu. A teraz, v auguste som si povedal — sú prázdniny, študenti v škole takmer nebývajú, tak môžem skúsiť prísť do školy na korčuliach, nikomu nebude vadiť, ak budem trochu spotený. Prezieravo som si na prvý pokus vybral nedeľu.

Bývame na miernom kopci, takže prvých päťdesiat metrov bolo naozaj zábavných. Naposledy som stál na korčuliach asi pred rokom (možno pred pol rokom), a tak som ocenil dostatok parkovísk, kam som odbočil vždy, keď som mal pocit, že väčšiu rýchlosť už nezvládnem. Mám síce na pravej brzdu, ale asi ju neovládam tak, aby mi to významne pomohlo.

Ďalej nasledovala niekoľkokilometrová skororovinka. Vlastne to bolo mierne klesanie, takmer bez premávky, miestami pešia zóna. Pohodička. Na jej konci bolo stúpanie. Dosť strmé. Vyšiel som ho na tri etapy a tešil som sa, lebo som bol už takmer v škole. Zostávalo prejsť po rovinke a miernom klesaní k parkovisku a hotovo.

Nad príjazdovou cestou k parkovisku som si postál, zhodnotil jej zjazdnosť a skúsil som to. Plán bol robiť traverz a na každej strane zbabelo zastať. Nanešťastie, sa mi lepšie zastavuje zatočením doľava, takže som sa pri traverzovaní smerom doprava rozhodol, že sa bez zastavenia otočím doľava a zastanem až na ľavom okraji cesty. V tej chvíli mi to pripadalo ako dobrý nápad, tak som to aj urobil. Stočil som doľava, čo v tej chvíli znamenalo smerom dolu, keď tu zrazu pred mojimi korčuľami vyrástla ryha v asfalte. Borec mojich kvalít sa nemôže v rýchlosti otáčať cez prekážku. Tak som cez ňu musel prejsť rovno dolu. Asi o meter nižšie bola ďalšia, tak som použil ten istý postup. To som už išiel nezastaviteľne rýchlo. A ďalej bol asfalt taký zlý, že som len dúfal, že nejako prejdem na parkovisko, ktoré je dosť veľké, a hlavne je v lepšom stave než príjazdová cesta.

Neprešiel som.

Niečo ma poslalo k zemi (asi jama, gravitácia a moment hybnosti, či čo). Kedysi som vedel dosť dobre padať, ale moja technika bola založená na tom, že padám z bicykla, alebo tak, že ešte v poslednom momente nejako zmením pád na bezpečný. Na to treba kontakt so zemou. Bohužiaľ, inlajny majú kolieska, takže ich interakcia so zemou je kvalitatívne úplna iná, než dotyk nohy a zeme. Keď som padal, začal som robiť vrut, to je taká tá efektná vec, ktorú robia skokani do vody a všelijakí iní akrobati. To by nebolo až také zlé. Keď som však narazil ľavou polovicou zadku o Zem, tak sa naša drahá planéta rozhodla, že by som mal skúsiť aj iný smer rotácie. Z diaľky to muselo vyzerať tak, že mám v zadku loptu, ktorá si skáče nezávisle od zvyšku tela. Výsledok bol ten, že som sa skrútil, akoby ma žmýkali. Môj výkrik (krátky, ale výstižný) vyplašil asi tri stáda (kŕdeľ stojacich vtákov = stádo) vtákov v okolí. Zachrapčala mi chrbtica. Dúfal som, že chrapčí tak ako zvyčajne, a naozaj, podarilo sa mi posadiť. Dokonca som sa postavil. Trochu som sa klepal — tí, čo ste už zažili šok, viete, o čom hovorím. Našiel som obrubník, ktorý vyzeral vhodne (t.j. trúfal som si k nemu dôjsť na korčuliach) a sadol som si naň. Skúšal som, či sa niekde neozve nejaká bolesť, ktorá si povedala, že na mňa zaútočí až keď si budem myslieť, že je dobre. Neozvala sa. Mal som len poškriabanú ľavú ruku, pravú dlaň, desivo narazený zadok vrátane kostrče, narazené pravé zápästie a stlačené také tie svaly pri dolnom konci rebier.

Na vrátnici mi povedali, že v škole nie je elektrina, takže som tam nemohol robiť nič zmyselné. Tak som v pracovni prehodnotil ujmu na elektronike a cédéčkach, ktoré som mal so sebou. Všetko bolo v pohode, tak som tam po zrelej, asi 0.02 sekundovej úvahe nechal korčule, a šiel na električku. Cestou som stál, pretože sedieť na jednom sedadle s mojím zadkom bolo na nevydržanie.

Doma som po sprche zistil, že mám natiahnuté svaly na ľavoboku. Oproti tomu, aké správy mi vysielala do mozgu kostrč to bol úplne smiešny problém. Časom som si zvykol sedieť a v niektorých polohách aj ležať. O chvíľu sa pokúsim o spánok.

Ale naprv chcem dokázať, že som schopný sa poučiť: nebudem chodiť z kopca. Jedine po rovine a do kopca.

Nemusíte sa báť, určite si nájdem nejakú inú blbinu, o ktorej budem môcť informovať čítajúcu verejnosť.

26. 8. 2002

alnothova reakcia z 3. 9. 2002

no nazdar,

tak mi to konecne doslo s tymi tvojimi korculami. mal som ist na tvoju stranku a tam si to precitat. to si mohol povedat rovno. alebo aj krivo, ale TAK krivo ako si to povedal povodne som to jednoducho nepochopil. no takze si sa nakoniec odhlodal k vysoko heroickemu vykonu a umiestnil si medzi svoje tazisko a zemegelu zopar valivych lozisk. hm. hmmm. ehmmmm. moj prvy zazitok s tymto vynalezom bol zdaleka menej dramaticky, zrejme preto ze som si dost veci odvodil zo skusenosti z korculami bez kolies akychkolvek. ale podla mna hlavne preto, ze som nenabral dost odvahy (blbosti — alebo nazvi to ako chces) aby som sa spustil ako ty. raz sa mi sice stalo ze som si povazoval za absolutnu moralnu povinnost spustit sa, ale to bolo za inych okolnosti (pozn. red.). dalsia vec, ze nazvat geomorfologicku formaciu ktoru obyvas "miernym kopcom" by sa cloveku s tvojim vzdelanim stavat nemalo. jeden krat v zivote som isiel v blave dolu strmsim kopcom na aky by som si trufal a nikdy na to nezabudnem a uz nikdy tadial nepojdem. sice som si udrzal tazisko v zasade nad kolieskami (co je vlastne cielom) ale bola to ukazka vrcholneho nedostatku pohybovej kultury mierne smrncnuta krcovitymi trhmy tela pod kontrolou mysle zaslepenej existencnou panikou. vzdialene naznaky tohto pocitu sice poznam (z momentov ked stojim nad zjazdovkou o ktorej viem ze je cistym ladom) ale v tej chvili som sa v tom pocite macal od hlavy po paty. co sa tvojej konkretnej techniky tyka, tak nie je to vcelku zla myslienka vyhnut sa ryhe tym ze ju preletime kolmo — problem je ale prave v tom slove "preletime". co si zistil aj sam. z korculovania po bratislave som ziskal poznatok ze je dobre byt pripraveny. jednak budovat a branit nasu socialisticku vlast a druhak vyskocit. venujme sa tomu 'druhak'. je dobre byt kedykolvek schopny zdvihnut lubovolnu nohu do povetria. v praxi to znamena skocit, pretoze zakon schvalnosti tvrdi ze budeme vzdy potrebovat zdvihnut prave tu nohu na ktorej stojime.

ja mam pre zmenu svalovicu v lytkach uz treti den z behania na trenazeri naboso. a to som bezal len 15 minut.

8. 9. 2002

Predvčerom som si v noci skúsil ľahnúť na chrbát, a šlo to! Bol to veľký okamih. Síce normálne spávam na bruchu, ale cez deň občas relaxujem na chrbte; a v piatok sa mi to po dvanástich dňoch opäť podarilo. V sobotu ráno to síce vyzeralo, že to som sa tešil predčasne, ale nedal som sa zmiasť a dobre som urobil.

Síce ma šoférovanie ešte stále bolí a keď sedím, je lepšie ak sa neopieram, ale je to stále lepšie a po pokroku posledných dní som presvedčený, že koncom budúceho týždňa budem schopný ísť opäť korčuľovať. Alebo o tom aspoň uvažovať.

Fidel

18. 9. 2002

Rozhodol som sa vyhlásiť, že kostrč ma už neobmedzuje. Aktivity typu korčuľovanie, zoskoky padákom, sánkovanie, či jazdu na koni ešte na čas vynechám, ale po 25 dňoch už nie je slušné tvrdiť, že mi ešte niečo je.

Neváhajte — skúste inlajny. Ale opatrne.

Fidel

asi 10. 6. 2003

Predal som inlajny.

Fidel